Hoci, a to treba vopred podotknúť, česká strana pri koncipovaní vlastných zákonov ešte stále dosť často používa výlučne spisovnú češtinu, z ktorej sa potom v inom prostredí zrodí celý rad prudkých a nebezpečných bohemizmov, zriedkavejšie kalkov.
To by mohlo použitie zákona na území Slovenska čiastočne sťažiť, pokiaľ by ho zaraz patrične nepreložili. Ale tento zdanlivý problém sa vždy nedá vykompenzovať ani nadšením politických činovníkov vládnych strán, ktoré napríklad proti neoprávneným a neodňateľným titulom odjakživa statočne bojovali.
Predseda Národnej rady Boris Kollár vyhlásil, že bol v súvislosti s jeho akademickým titulom „narknutý“. Použiť takéto slovo práve v tejto súvislosti je ako hodiť ručný granát doprostred tradičného japonského čajového obradu. Tí, čo to prežijú, sa už potom o čaj veľmi nezaujímajú. Veď tak sa i stalo. Slovo sa v tejto podobe nevyskytuje v ani jednom z oboch spomenutých jazykov. Preto sa ani nedá s definitívnou platnosťou rozhodnúť, čo sa šéfovi parlamentu vlastne prihodilo. Každému však musí byť jasné, že „narknutý“ človek už nikdy nebude tým človekom, akým bol úplne pokojne predtým. Napríklad vo vzácne početných formách jeho rodinných životov.
Je to jasné aj médiám. Pritom toto neobvyklé slovo celkom rozlámalo rady nezlomnej opozície, teda nielen doteraz očarujúco jednotnej koalície. Podpredseda NR SR Juraj Šeliga, devastujúco zasiahnutý doteraz nepoznanou brizantnou silou tohto slova, sa vypotácal kdesi do zákulisia parlamentu, smutne vlečúc za sebou dosť rozstrapkanú svätožiaru svojho straníckeho predsedu Andreja Kisku (Za ľudí).
Napokon tak nejako to zhodnotil i premiér Igor Matovič: „Naozaj nepovažujem za fér, ak SaS a Za ľudí dva týždne hovoria, že Boris Kollár nie je hoden byť predsedom Národnej rady, a na konci, keď im on túto možnosť dá, oni utečú z rokovacej sály a nehlasujú. Na čo to potom bolo dobré?“
Všimla si to napríklad aj pani prezidentka a nanajvýš presne označila tristnú debatu o tomto titule v parlamente za „zaujímavú skúsenosť“. Podľa jej slov je dôležité „pozerať sa dopredu a tiež to, akým spôsobom sa budeme pri iných hodnotových križovatkách rozhodovať“.
Jedno je však jasné. Akademický titul sa odteraz stal bezprostredným a mimoriadne účinným prostriedkom politického boja. „Máš titul a máš voči nám nejaké námietky? Titul ti vezmeme, námietky si môžeš nechať!“ Alebo: „Nemáš námietky? A dobre ti je ešte s titulom? Či?“
Nuž, niekde vo svete padajú sochy, na Slovensku tituly. V každom prípade tie tituly, čo tu pribúdajú najčastejšie, nie sú ani akademické, ba ani lichotivé. Svet, v ktorom budú fungovať nové pravidlá a zaujímavé skúsenosti, bude jednoducho utešený. Bude to už celkom náš svet.