Vzdelanie a osobnosť politika

Vzťah medzi vzdelaním a politikou nie je automatický. Pre moderných politikov však bolo a je univerzitné vzdelanie viac ako prípravou na kariéru. Bolo a je zárukou ich kompetentnosti a „značkou kvality“.

22.07.2020 11:00
13

Gándhího alma mater bola univerzita v Londýne, Ernesto Che Guevara vyštudoval medicínu na univerzite v Buenos Aires. Tradičnou liahňou britských premiérov bol Oxford (od Margaret Thatcherovej po Borisa Johnsona) a amerických prezidentov Harvard (od Theodora Roosevelta cez Johna F. Kennedyho až po Baracka Obamu).

François Mitterrand absolvoval Sorbonu, Angela Merkelová má doktorát z akadémie vied v Berlíne. U viacerých to boli vojenské akadémie: Napoleon I., Winston Churchill, Charles de Gaulle, Dwight D. Eisenhower, Jimmy Carter.

Vo výnimočných prípadoch sa množiny akademických a politických elít vzácne prelínali. Woodrow Wilson a Tomáša G. Masaryk boli univerzitnými profesormi predtým, ako sa stali prezidentmi. U všetkých však platilo jedno spoločné: vzdelanie bolo tým, čo utváralo ich osobnosť a bez čoho by neboli tým, čím boli. Na druhej strane mnohí politici vysokoškolské vzdelanie nemali: Abraham Lincoln, Adolf Hitler, Josif V. Stalin, Willy Brandt, John Major ani Lech Walesa. Napriek tomu „utvárali dejiny”.

Vzťah vzdelania a politiky však nie je predmetom súčasného vášnivého politického boja a verejných diskusií, akých sme svedkami u nás. Nikoho nezaujíma, ako vzdelanie, ktoré naši politici dosiahli, ovplyvňuje ich činnosť a či z nich robí aj osobnosti, ktoré si zaslúžia verejnú autoritu. Že by sme na to ešte nedorástli?

Každého však zaujíma ich morálny profil, čo je správne. Ten sa stal hlavnou témou povolebného boja o moc, tak ako ním bol v už pred voľbami. Súčasná opozícia, zvlášť mimoparlamentná, chce s podporou médií a verejnosti poraziť vládu jej vlastnými zbraňami.

Na to, aby došlo k odsúdeniahodnému činu, akým je plagiát školskej práce, však musia byť aspoň dvaja: učiteľ a študent. Každý z nich pochybil iným spôsobom. Pedagóg tým, že to pripustil, a študent tým, že sa na to dal. Ani jeden z oboch vinníkov nemôže hádzať vinu na toho druhého. Obaja sú v tom spolu.

Legislatívne „odoberanie titulov“ je číry nezmysel. Rovnako ako účelové vyhlásenia o ich nepoužívaní či vrátení. Každý vysokoškolský učiteľ i študent totiž vie, že obhajoba záverečnej práce (bakalárskej, magisterskej alebo doktorskej) je súčasťou štátnej záverečnej skúšky. Kto tú úspešne vykoná vrátane obhajoby, získava vysokoškolské vzdelanie. Jeho dokladom je diplom a titul s ním spojený, ktorý podpisuje rektor.

Kto skúšku úspešne nevykoná (napríklad neobháji prácu z dôvodu plagiátu), vysokoškolské vzdelanie nezískava. Ani doklad o ňom. Neexistuje možnosť mať vysokoškolské vzdelanie a zároveň nemať o ňom platný doklad s titulom.

Nemôže teda ísť o „odobratie titulu“, ale len o anulovanie výsledku celej štátnej záverečnej skúšky so všetkými dôsledkami. Sankciou za dokázaný plagiát je strata vysokoškolského vzdelania (diplomu).

Politik nemusí mať vysokú školu. Musí mať „iba“ charakter, schopnosti a dôveru.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
13 debata chyba
Viac na túto tému: #vzdelanie #vysoká škola #skúška #politici #plagiát #diplomová práca #charakter