Globálna pandémia COVID-19 a jej následky pre hospodárstvo je predkrm toho, čo nás čaká. Vlny nových chorôb sú len jedným z následkov zmien prírodného prostredia spôsobených človekom. Z tohto pohľadu je súčasná koronakríza predovšetkým environmentálna, a tým by sa mali riadiť aj prijímané riešenia.
Európske krajiny sa rady stavajú do role globálnych šampiónov ochrany životného prostredia. EÚ má prísnejšie environmentálne normy než mnoho iných krajín (vrátane vyspelých), je silným advokátom medzinárodnej spolupráce a pravidiel v ochrane životného prostredia. Bez dlhodobého európskeho tlaku by pravdepodobne nebol prijatý parížsky klimatický pakt.
No má to priveľa medzier. EÚ sa koncom minulého roka zaviazala dosiahnuť do polovice tohto storočia uhlíkovú neutralitu. Bol to krok správnym smerom, hoci pomalý a nedostatočný. Od začiatku bolo jasné, že hlavným problémom budú peniaze: zelená transformácia ekonomiky si vyžiada obrovské investície.
O pár mesiacov zasiahla Európu najhlbšia hospodárska kríza od konca druhej svetovej vojny. Vlády začali nalievať do ekonomík bilióny eur – samostatne a čoskoro aj zo spoločného rekordne veľkého rozpočtu. Namiesto toho, aby tieto peniaze poslúžili na vytvorenie novej, udržateľnej ekonomiky, zdá sa, že budú naliate prevažne do záchrany tej starej.
Britský plán investovať dve miliardy do podpory cyklistickej a pešej dopravy (infraštruktúry po kupóny na opravy bicyklov) je skôr výnimkou. Popri ňom nájdeme v záchranných balíkoch desiatky miliárd poskytované sektorom, ktoré priamo prispievajú k environmentálnej katastrofe. Bez toho, aby bola pomoc podmienená dostatočnými zelenými záväzkami.
Nie je to len premeškaná ekonomická príležitosť. Generácia dnešných európskych dvadsiatnikov (a mladších) nepozná EÚ inak ako v kríze. Tí starší z nich mohli začať politický a spoločenský život vnímať približne pred pätnástimi rokmi. S „jednotnou Európou“ sa im tak môže asociovať zlyhanie projektu európskej ústavy, finančná kríza a vykupovanie bánk z verejných peňazí, hospodárska kríza, kríza eurozóny a katastrofálna politika fiškálnych škrtov, hádky medzi „veriteľmi“ a „dlžníkmi“, migračná kríza…
Európska únia všetkými problémami nejako prekrivkala. Časť problémov zamietla pod koberec, časť tlačí pred sebou, niektoré možno vyriešila. Teraz však stojí pred omnoho väčšou a hlbšou priepasťou environmentálnej krízy. Klimatické zmeny, strata biodiverzity, znehodnocovania pôdy a vody, plastový odpad… Tým najhorším spôsobom, ako ju prekonať, je pokúšať sa o malé, opatrné krôčiky. Environmentálny dlh, ktorý sme pred sebou nakopili, budeme splácať ešte dlho. No aby sme s tým vôbec začali, na to potrebujeme ráznu transformáciu ekonomiky.
Ak k nej nebude únia schopná prispieť zásadným a viditeľným spôsobom, bude ju to stáť zvyšky legitimity. Za rohom už čakajú démoni autoritárstva a nacionalizmu.