Zlato svojou cenou siaha na hranicu dvetisíc dolárov za uncu (31,1 gramu). Stogramová zlatá tehlička stojí až 5500 eur, pričom pred štyrmi rokmi to bolo len 3500 eur.
Jednotlivé centrálne banky sa stali vazalmi politikov a bezbrehými veriteľmi rozpočtových dier jednotlivých štátov. Ilúzia oficiálne nízkej inflácie sa rozplýva aj pri porovnaní cenovej hladiny potravín, ktorá je výrazne vyššia ako index rastu spotrebiteľských cien. Európa je klubom krajín so spoločnou menou, ktorého reputáciu kazí niekoľko nezodpovedných „bohémov“.
Medzi takéto štáty patrí najmä Taliansko, Portugalsko a v posledných rokoch aj Španielsko a Francúzsko. Nehovoriac o Grécku, ktoré bolo na vedľajšiu koľaj odstavené po ukončení riadeného bankrotu a vynútenom odpustení veľkej časti dlhov. Ukážkou schopnosti pozviechať sa z enormných dlhov je v uplynulých dvoch desaťročiach Írsko. Taliansko, Portugalsko, Grécko a Belgicko do eurozóny pri racionálnom uvažovaní nemali vstupovať vôbec. Dnes tieto krajiny nemôžu na ozdravenie svojich chudorľavých hospodárstiev využiť devalváciu meny, ktorou v minulosti kompenzovali neschopnosť vhodne nastaviť daňový systém a donútiť občanov aj firmy platiť dane zo všetkých dosiahnutých príjmov.
Euro bolo od začiatku experimentom vytvoriť menu bez štátu, bez federálnej vlády kompetentnej riadiť spoločný rozpočet a navrhovať korektné pravidlá politickej integrácie. Euro je dnes silné voči doláru len preto, že obavy o osud dolára sú ešte väčšie ako v prípade eura. Spoločnej mene už neveria ani centrálne banky, keď do svojich rezerv namiesto švajčiarskych frankov a dolárov čoraz väčšmi natláčajú zlaté tehličky. Najnovším dôkazom je Česká národná banka.
Rozpad eurozóny by dnes bol najhorším riešením menových neduhov. Mnohí uznávaní ekonómovia tvrdia, že euro je omyl, ktorý je nutné zachrániť. Spoločnú menu možno prirovnať k domu s tečúcou strechou a vlhkými základmi, ktorý nemôžeme zbúrať, len za každú cenu opravovať. Žiaľ, aj napriek hrozbe, že naše úspory v bankách budú mať charakter peňazí v stávkových kanceláriách, kde tipujúci investor musí pri rozhodovaniach odhadnúť budúci vývoj cien akcií, komodít, realít a dlhopisov. Treba si uvedomiť, že aj štátne dlhopisy bonitných krajín sú náchylné na veľké poklesy trhových cien v prípadoch, ak by predsa len došlo k nárastu úrokových sadzieb na trhu.
Neotestovaná éra ovplyvňovania štátov centrálnymi bankami je veľké riziko. V prípade zvýšenia úrokov mnohé štáty ako aj zadlžené firmy a obyvatelia viac nedokážu uhrádzať doterajšie záväzky. Okrem toho vykupovanie dlhopisov centrálnymi bankami zráža úrokové sadzby na kolená a do budúcna vytvára hrozbu menových explózií, aké sú známe z obdobia vojen.