Nezabudneme, pani profesorka

Človek sa niekedy stretne s osudmi, ktoré sú také smutné, až by si ich nešťastní nositelia istotne zaslúžili, aby aj s odstupom času boli zavinutí do tých najkrajších a najnežnejších slov. Ak to niekto dokáže, môžem mu len závidieť, lebo i hlboký smútok, ktorý v takých chvíľach vedie zvyčajne k rozjímaniu, sa pri nich neodvratne prevracia iba do temnôt bezbrehej trýzne a neprekonateľnej hrôzy.

23.08.2020 14:00
11

Patrí k nim aj tragický príbeh profesorky Gymnázia v Banskej Štiavnici Alžbety Göllnerovej-Gwerkovej. Akoby ho predznamenalo už jej detstvo. Pred očami jej opití vojaci, vracajúci sa domov z frontov prvej svetovej vojny, z akejsi iracionálnej pomsty zabili otca. Pretože ako notár ich všetkých od vojenskej povinnosti oslobodiť nemohol. Bodákmi pri tom zranili aj jej matku s malou sestričkou, ktorú práve dojčila. Obe na následky zranení zomreli.

O sirotu sa starala jej stará matka v Brezne, neskôr ju adoptovala česká profesorka Jarmila Zikmundová, ktorá ju spoznala pri povojnovej vzdelávacej misii českých pedagógov na Slovensku. Podnietila ju k štúdiu na Karlovej univerzite v Prahe a na Sorbone v Paríži.

Doktorka Göllnerová-Gwerková sa po celý život aktívne vedecky venovala histórii, slovenskej literatúre, hungaristike, no popri tom aktívne pôsobila i v ženskom hnutí. Na Gymnáziu V Banskej Štiavnici, kde popri výučbe organizovala vzdelávacie a dramatické krúžky, si táto mimoriadne vzdelaná žena získala veľkú obľubu u študentov.

Spolu s manželom Edmundom Gwerkom, známym maliarom, sa onedlho po vypuknutí druhej svetovej vojny zapojila do ilegálnej činnosti. Jej otvorené a nekompromisné protifašistické vystupovanie preto práve v období potláčania Povstania spôsobilo, že na ňu prišlo na nemecké gestapo pôsobiace na Slovensku 700 (slovom sedemsto!) udaní, z ktorých nemalá časť z rovnakých dôvodov zasiahla aj jej študentov. Medzi nimi i môjho otca Olivera Bakoša. Od istej popravy v banskobystrickej „sedrii“ ho zachránil iba príchod Červenej armády. Jeho skvelú učiteľku vyslobodiť nestihli. Po zatknutí a mučení gestapom ju 18. decembra 1944 zavraždili v Kremničke.

Pri povojnovej obhliadke zohavených polonahých tiel z masového hrobu ju identifikoval aj manžel. Pohľad na ňu ním navždy otriasol: ruky mala zviazané za chrbtom, rozstrapatené a vytrhané vlasy, prsia odrezané bodákmi. Jej ústa, z ktorých vytrhli jazyk, boli surovo upchaté natlačenou hlinou. Všetky znetvorenia nasvedčovali nekonečnému trýzneniu, ktorým prešla. Nacisti a spolu s nimi „naši bodrí chlapci z POHG“ akoby touto beštiálnosťou na múdrej žene ilustrovali v krutom paradoxe starú nemeckú myšlienku: „Človek, práve preto, že je človek, nikdy nedokáže klesnúť na úroveň zvieraťa. Už vždy iba pod ňu!“

Ide len o dôstojnosť, ktorú nám o týždeň poskytnú spomienky na tých, ktorým vďačíme za náš život? Nie, lebo nás k nim viaže aj naša povinnosť. Nesmieme zabúdať, vzácna pani profesorka! Vieme, že nesmieme!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
11 debata chyba
Viac na túto tému: #SNP #Kremnička #banská štiavnica #Alžbeta Göllnerová-Gwerková