Vo forme tehličiek alebo mincí má nulovú DPH, pretože sa považuje na rozdiel od striebra za určitú formu devízových rezerv. Spomína sa aj v známej českej opere Predaná nevesta: „Znám jednu dívku, tá má dukáty a chalupu dostane od táty.“ Dukátmi naši predkovia platili v obchodoch naposledy v roku 1914 za Rakúsko-Uhorska, kým sa nezačala prvá svetová vojna, keď sa krytie meny zlatými a striebornými platidlami zrušilo.
Ceny zlata po roku 1980 dlho stagnovali a dokonca bezmála štvrťstoročie postupne klesali. V čase vysokých úrokov ho investori považovali za mŕtvy kapitál, lebo neprinášalo úroky. To sa zmenilo po roku 2008, keď sa centrálne banky spreneverili svojim funkciám a začali čoraz viac slúžiť vládam jednotlivých krajín neschopných riadiť verejné financie z vyberaných daní a nahrádzať ich odkupovaním štátnych dlhopisov. Ako veritelia poslednej inštancie tak plátajú rozpočtové diery a rozdúchavajú enormný záujem investorov nakupovať zlato.
Za socializmu bolo na našich bankovkách napísané, že sú kryté zlatom a ostatnými aktívami ŠBČS. Dnes na bankovkách ECB o zlate nie je ani zmienka a dokonca sa na nich neuvádza ani meno toho, kto ich podpísal. Zlata Československo veľa nemalo, pretože o časť svojho pokladu prišlo počas druhej svetovej vojny.
Občania nemohli vlastniť zlato vo forme tehličiek a v prípade zlatých mincí iba do troch kusov. Výnimku zo zákona mali len členovia numizmatickej spoločnosti, ktorí sa mohli popýšiť až troma historickými zlatými mincami z toho istého druhu a letopočtu.
Neznalosť zákonov v tejto oblasti sa v 80. rokoch stala osudnou jednému solventnému majiteľovi vily, ktorú mu v Bratislave vykradli zlodeji. Odniesli si aj desať zlatých dukátov, ktoré nešťastník nahlásil do protokolu vyšetrovateľom. Pretože nešlo o člena numizmatickej spoločnosti, odmenili ho formou trestného stíhania za porušenie devízových predpisov.
Tento prečin mu zaznamenali do registra trestov Generálnej prokuratúry, a tak sa musel rozlúčiť s tým, aby mu v budúcnosti Zbor národnej bezpečnosti udelil vycestovaciu doložku nevyhnutnú pre cestovanie do Juhoslávie a kapitalistických štátov.
Zlato sa u nás považovalo za luxus. Kúpa šperku z tohto kovu vo forme prsteňa alebo retiazky po skokovitom náraste ceny v roku 1980 predstavovala pre bežného človeka viac ako priemernú mzdu. Vývoz osobných šperkov pri zahraničných cestách sa detailne zaznamenával v colných a devízových vyhláseniach. Dôvod? Obavy, že by zlato už nepriviezli späť do vlasti.
Povinnosť predať štátu zlato sa nevzťahovala iba na to zlomkové. Zákaz jeho držby bol po určité obdobie v platnosti aj v USA a počas vojny i v Nemeckej ríši. U nás sa zlaté svadobné obrúčky dali kúpiť v rokoch 1980 až 1989 len na základe potvrdenia národného výboru o plánovanej svadbe.
Dnes zlaté tehličky tvoria obvykle portfólio majetku ľudí, ktorí neveria papierovým menám alebo potrebujú utajiť skutočný rozsah osobných úspor.