A každý deň tento vírus niekoľko ľudí zabije. Prognostici konštatujú, že Česko je na prahu „raketového šírenia COVID-19“. A hoci už určite i čitateľ Pravdy má rečí o koronavíruse po krk, nedá mi to a pridám pár poznámok z pekla o tom, ako sa z premianta stala čierna ovca.
Podľa niektorých sa Česko stalo obeťou svojho úspechu. Prvá vlna pandémie nás prakticky obišla, pretože premiér včas uveril expertom, že sa na nás rúti katastrofa. Vláda vyhlásila núdzový stav, zakázala hromadné akcie, zaviedla plošne karanténu, zatvorila školy, obchodné centrá a hranice. Politici sa v prvej chvíli zhodli, že ľudské životy sú dôležitejšie, než ekonomika, zábava či cestovanie.
Hovorí sa, že čo človeka nezabije, to ho posilní. Lenže keď človeka oslabuje niečo, o čom začne pochybovať, či to naozaj zabíja (pretože okolo seba nevidí mŕtvoly), začne sa proti prevencii búriť. Tlak na uvoľnenie reštrikcií a na návrat k normálnemu životu bol na začiatku leta enormný. Vláda vyšla opozícii, podnikateľom, umelcom a väčšine verejnosti v ústrety. Trochu podľa hesla kto chce kam, pomôžme mu tam, takže opozícia, a všeobecne odporcovia reštrikcií, sa pravidelne dobýjali do otvorených dverí. Prioritou sa stala záchrana ekonomiky a ľudské právo na dovolenku pri Jadrane.
Nikto, samozrejme, nebránil občanom chrániť sa pred nákazou individuálne. Ochranné pomôcky a dezinfekcia boli prípadným záujemcom k dispozícii. Nebola o ne núdza. Do sociálnych kontaktov v baroch, kluboch či pri rodinných oslavách nebol nikto nútený. Takisto nebolo zakázané nasadiť si v doprave či v obchode rúško. Ukázalo sa však, že čo nie je povinné, to považujú ľudia za zbytočné. A teraz sú mnohí v šoku, že hoci sa epidemiologická situácia zhoršuje, vláda sa stále nemá k tomu, aby ich „šikanovala“.
Žiadny politik netúži po imidži diktátora, ktorý občanov pripravuje o osobnú slobodu, buduje železnú oponu a zavádza totalitu. Ak je navyše premiérom kapitalista, prirodzene mu robí zle, keď trpí biznis a ekonomika padá ku dnu. Kým médiá, napriek hrozivým štatistikám a prognózam, dávajú široký priestor odporcom reštrikcií, ktorí riziká bagatelizujú a niektorí sú ochotní za svoju slobodu i položiť cudzie životy, nedá sa u vlády očakávať politická vôľa vrátiť sa k tomu, čo fungovalo na jar.
Aby spoločnosť akceptovala, že už nebude, ako bolo, a že život sa už kvôli epidémii nevráti do starých koľají, musí najprv prísť peklo na zemi. Toho, na čo sú zvyknutí, sa ľudia nevzdajú dobrovoľne: „Život sa predsa nemôže skončiť!?“, tvrdíme. Lenže životom myslíme to, čo nás v epidémii ohrozuje na živote: sociálny kontakt. Stručne povedané, nemôže byť lepšie, kým nebude naozaj zle. Psychologicky vedie cesta do budúcnosti cez peklo. O skratku nie je záujem.