A keďže politická priechodnosť býva podmienená (aj) múdrosťou a humanizmom politikov, či, naopak, ich ochotou populisticky zneužívať predsudky a strach v spoločnosti, Európa doteraz takýto funkčný a spravodlivý systém nemá.
V takejto situácii je reforma migrácie a azylu, ktorú predstavila v stredu Európska komisia, extrémne dôležitým a asi najlepším z politicky priechodných riešení. Nik s ním nebude úplne spokojný – Vyšehrad ani juh Európy. No nik nemôže tvrdiť, že jeho názor komisia nevzala do úvahy. Neobsahuje povinné relokácie žiadateľov o azyl v podobe, v akej boli navrhnuté a schválené v roku 2015. Zároveň však každého člena EÚ zaväzuje k účinnej pomoci štátom na hraniciach. Účinnosť a forma tejto pomoci sa má odvíjať od charakteru situácie. Je iná, keď zachraňujeme v mori pár desiatok migrantov týždenne, iná pri krízach.
Môžeme čakať horúcu diskusiu o tom, kto a na základe čoho rozhodne, že situácia je „krízová“. Čo znamená „účinná pomoc“ a či by to za určitých okolností nemalo znamenať relokovanie žiadateľov o azyl. No to sú všetko otázky, v ktorých možno nájsť technicky optimálne a/alebo politicky kompromisné riešenie.
Napriek tomu sa môže stať, že debata uviazne na mŕtvom bode rovnako ako pred piatimi rokmi. Napríklad vtedy, ak niektorí predstavitelia krajín EÚ „migráciu“ opäť populisticky zneužijú na nahrávanie politických bodov. Európa ostane bez funkčného spoločného riešenia a politika sa opäť o niečo zradikalizuje, dehumanizuje. Na Slovensku si to v roku 2015 vyskúšala vláda premiéra Fica, za asistencie takmer celej vtedajšej opozície.
Druhým rizikom je neustále vracanie sa k irelevantným argumentom. Napríklad k tvrdeniu, že EÚ by mala žiadosti vybavovať v centrách mimo európskeho územia. Za zdanlivo humanistickým argumentom (žiadatelia o azyl by nemuseli absolvovať nebezpečnú cestu cez Stredozemné more) sa skrýva niekoľko problémov a jedno pokrytectvo.
Problémom číslo jeden je, kde takéto „európske azylantské kolónie“ vytvoriť. V Turecku? Čo hovorí Ankara na nápad, že by na svoje územie pustila európskych úradníkov, hraničné stráže, možno vojakov? Alebo v Líbyi, ktorá je prakticky vojnovou zónou bez centrálnej vlády? Čo by takéto centrá reálne riešili? Efektívnejšie a rýchlejšie azylové procedúry neprinesú. Ani jednoduchšiu repatriáciu – odmietnutých žiadateľov nemôžeme jednoducho „vytlačiť“ za ostnatý drôt.
Asi jedinou podstatnou zmenou by tak bolo, že problém preplnených azylových centier, nerešpektovania ľudských práv a dôstojnosti žiadateľov, bezpečnosti… vytisneme za európske hranice. Bude menej viditeľný a tým nás prestane páliť. Lenže slabiny takejto pokryteckej logiky sa ukázali už pri európsko-tureckej migračnej dohode.
Európa – a teda aj my – potrebuje funkčnú spoločnú migračnú a azylovú politiku. Návrh predstavený komisiou je prijateľný kompromis. Nestrieľajme si do nohy populizmom a irelevantnými argumentmi.