Veľa či málo štátu

Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Táto skúsenosť platí aj pri zachraňovaní ekonomiky štátom. Sme svedkami paradoxu, keď sa socialistické know-how používa na záchranu kapitalizmu, pričom sa iba hŕstka liberálov ošíva, a popod nos si hundre, že by problém krachujúcich súkromných firiem a nepotrebných živností mala riešiť neviditeľná ruka trhu, aby sa náhodou nepomohlo tomu, čo nie je životaschopné, a preto si nezaslúži prežiť.

01.10.2020 16:00
debata (16)

Tvrdenie, že štát je neschopný hospodár, ktorý sa nemá čo miešať do ekonomiky, platí vtedy, keď súkromníci bohatnú. Keď sa však súkromníkom nedarí, pomoc od štátu, ktorý sa zamieša do ekonomiky, im padne dobre. Ako to ale s kapitalistami je? Ak vďačí spoločnosť za svoj blahobyt slobodnej súťaži súkromníkov, znamená to, že ich treba podržať, keď sa vinou bezohľadnej súťaže súkromníkov rúti spoločnosť do chudoby? Nie je to paradox?

Neškodí si občas pripomenúť, že kapitalizmus u nás máme preto, že socializmus bol politickými a ekonomickými elitami pred tridsiatimi rokmi odmietnutý ako nereformovateľný. Dnes otázka znie, či je reformovateľný kapitalizmus. Nie je to otázka nová, riešili ju u nás politické a ekonomické elity pred sedemdesiatimi rokmi. Dospeli k názoru, že kapitalizmus je nereformovateľný, a preto sme tu potom mali štyridsať rokov socializmus.

Problémom nie sú systémy samotné, ale spoločenské a politické elity. Tie sú totiž, na rozdiel od spoločenských systémov, chronicky nereformovateľné, ideologicky zadubené, nekompetentné. Socializmus bol, samozrejme, reformovateľný, chcelo to iba menej štátu. A, samozrejme, je reformovateľný i kapitalizmus, treba na to iba viac štátu. Socializmu chýbala osobná sloboda, kapitalizmu chýba kolektívna zodpovednosť. Akceptovať to je ale pre vládnuce elity, či už minulé, alebo tie súčasné, mission impossible.

Spoločenské systémy zanikajú, keď vyčerpajú všetky možnosti, ako sa udržať. Namiesto prirodzenej kontinuity je generačná výmena sprevádzaná revolučnou túžbou mladých pokrokárov po zelenej lúke, novom začiatku, nezaťaženom prekonanou starinou. Zrejme sme práve svedkami chaotickej snahy o záchranu systému, ktorý zaniká na neschopnosť porozumieť sebe samému.

Ak je podstatou kapitalistickej súťaže akumulácia kapitálu, potom už v základe tohto systému je zakódovaný jeho zmar. Všetok kapitál nakoniec končí na jednej hromade a je po súťaži. V snahe zachrániť kapitalistov, ktorí neobstoja v súťaži so superkapitalistami, sa prorežimní politici a ekonómova rozhodli vytunelovať na dlh už aj tak vytunelovaný štát. To, samozrejme, nepomôže. Riešením je vrátiť štát do hry ako zodpovedného hospodára, ktorý obnoví súťaž. A to je možné iba reguláciou trhu, ktorý kolabuje vinou monopolu nadnárodných globálnych superboháčov.

Lenže v tomto je práve problém. Kapitalisti radšej zahynú, než by v sebazáchove zoštátnili sieťovú infraštruktúru a miesto daňových rajov naordinovali korporáciám daňové peklo. Politické a ekonomické elity budú do posledného dychu brániť právo milionára stať sa miliardárom. O tom to je.

© Autorské práva vyhradené

16 debata chyba
Viac na túto tému: #sociálny štát #finančný kapitalizmus #akumulácia kapitálu
Flowers