Také pripomínanie nás neruší, má obsah a oceníme ho v momentoch roztržitosti. Niekedy možno zdvihneme obočie, ale zväčša uznáme, že pri rozptýleniach, ktorými nás zahŕňa život, to bez pripomínania samozrejmostí asi nejde. Bez neho by sa postupne vytratili mnohé pravidlá spoločenskej prevádzky, ktoré prospievajú zdraviu, bezpečiu alebo všívajú dôveru do spoločenského tkaniva.
S výzvami na súdržnosť, jednotu či zomknutie sa je to trochu inak. Ich pátos sa dá znášať krátko a v čase jasného ohrozenia alebo srdce trhajúceho nešťastia. Vtedy zodpovedá emóciám, ktoré nás mobilizujú k spoločnej akcii. No ak je ohrozenie nezreteľné a dlhodobo predstavované len štatistikami, výzvy na jednotu môžu znieť bezobsažne. Alebo dráždiť ako príkaz na pokorné a jednotné prijímanie vydávaných nariadení.
Výzvy na jednotu znejú tým falošnejšie, čím väčšmi sa vzďaľujú spôsobu rozdeľovania zdrojov a od praktických krokov verejných politík. Rozdeľovanie zdrojov s ohľadom na dôstojnosť všetkých a krotenie svojvôle trhu verejnými politikami sú testy, ktoré preverujú, či a do akej miery politikom záleží na nás všetkých, nielen tých, čo sa vedia spojiť a upútať verejnosť, ale aj tých, čo žijú v polozabudnutých okresoch či obciach a na mediálny bubon biť nedokážu.
Rozdeľovať nedostatočné zdroje na podporu pracovných miest a rozhodovať, koho posadiť do záchranných člnov, v ktorých je málo miest, je veľmi ťažké. Časť politikov však naďalej točí slovenskú klasiku, že najlepšia sociálna ochrana je dostatok pracovných miest a štedrejšia podpora tých, čo nepracujú, by vysielala zlé signály.
Ktovie, čo si o tom myslia ľudia, ktorí doplatili na to, že v záujme podpory kurzarbeitu sa zrušilo viacero programov podporovaného zamestnávania. Stratili prácu, ktorá im dávala aj sebaúctu a uznanie rovnocennosti, na ktoré nezamestnaní nemajú v našom mozoľnatom kraji nárok. A ktovie, čo si myslia ľudia, ktorých život a dôstojnosť stoja na tom, že lakujú, splietajú kábliky, šijú poťahy či montujú dielce, pri počúvaní rečí o prioritnom prechode na nové technológie, ktoré nahradia státisíce pracovných miest, v ktorých chýba zmienka o ich budúcnosti. Neznejú im ako zneuctenie?
Mlčanie o tých, ktorí s námahou balansujú na okraji, alebo politické krčenie plecami, že sa nedá zariadiť, aby boli proti chrípke prednostne očkovaní seniori a ďalšie zraniteľné skupiny, mení výzvy na jednotu na samoúčelné cvičenie. Ich efekt je ozvena v prázdnom sude. V slobodnej spoločnosti sa totiž jednota dá uskutočňovať len ako starosť, aby sa v kritických životných situáciách nik neocitol bez ochrany pred nevratnou ujmou. Taká starosť sa zhmotňuje počúvaním, vyjednávaním, plánovaním, organizovaním a rozdeľovaním. Jednota je tak zrejmá v početných drobných prevádzkových pravidlách, v ktorých je vpísaná správa, že na každom záleží.