S radikálmi sú problémy všade. Nám sa aktuálne pripomenuli tí „futbaloví“ v Bratislave a v Prahe. S radikálmi však bohužiaľ budeme mať spoločnú budúcnosť. Nevyparia sa, musí sa s nimi rátať. Nestačí ich ignorovať. Naopak, je rozumné ich pozorovať, študovať a definovať.
To, na čo sme citliví, sú extrémisti, teda ľudia, ktorí radikálne postoje posúvajú do extrému. Extrémistov by nebolo, keby nebolo radikálov. To sú ľudia so silným názorom, netolerantní vyznávači jednoduchých právd a odporcovia kompromisov, ktorí radikalizujú spoločnosť. Výstižným synonymom radikála je fanatik.
Radikál sa nájde v každom náboženstve, v ktorejkoľvek ideológii. Vo verejnom priestore sa náboženskí fanatici predvádzajú spolu s fanatikmi pravicovými, liberálnymi, zelenými, nacionálnymi, a nájdu sa i eurofanatici, ba dokonca i fanatickí demokrati. Každú vieru, ideu či presvedčenie možno šíriť inteligentne alebo fanaticky. Problém je v tom, že zatiaľ čo s radikálom od konkurencie by sme uprednostnili rýchly proces, vlastným radikálom máme tendenciu priznať poľahčujúce okolnosti a nad ich extrémizmom prižmúriť oči.
Ak však forma nekorešponduje s obsahom, na obsahu nezáleží. Poviem to radikálne: Účel nesvätí všetky prostriedky a fanatika nemožno akceptovať, ani keby mal pravdu. Ak nám intuícia našepkáva, že budúcnosť patrí radikálom, rovnako ako im patrila minulosť, je to preto, lebo preferujeme obsah, a formu bagatelizujeme. Radikálom buď ustupujeme, alebo proti nim podporujeme iných radikálov. Rutinne argumentujeme, že extrémisti rozumejú iba sile, s teroristami sa nevyjednáva a pravda víťazí preto, lebo históriu píšu víťazi…
Pripustiť, že budúcnosť patrí radikálom, znamená zmieriť sa s tým, že budúcnosť nepatrí učiteľom dejepisu, ale extrémistom, ktorí im odrežú hlavy. Alebo že budúcnosť patrí radikálom, ktorí skoncujú s multikultúrnym experimentom a v krvavej občianskej vojne porazia v Európe to, čo je v nej podľa nich cudzie a čo sem nepatrí. Nechať budúcnosť radikálom je očividne katastrofa, bez ohľadu na to, ktorí to budú.
V časoch krízy má verejnosť tendenciu zjednotiť sa za silným lídrom a hrozí, že sa tým lídrom stane radikál. Dnes ale krízu zdravotnú a ekonomickú sprevádza i kríza politických autorít. Myslím, že sme si to ničím nezaslúžili. Máme iba z pekla šťastie, že naši radikáli nie sú pri moci a že sú obklopení stúpencami, ktorých priemerné IQ nie je príliš vysoké. Na radikálov neplatia iní radikáli, ale naša dôslednosť v ohľaduplnosti, slušnosti, dôstojnosti a solidarite.