Hlavným priestorom šírenia týchto (a ďalších podobných) nezmyslov je internet – sociálne siete a on-line médiá. No popularitu konšpiračných teórií, pochybných hypotéz aj obyčajných nezmyslov (ktoré si pomenovanie „teória“ a „hypotéza“ ani nezaslúžia) nemôžeme zhadzovať na technológie, ktoré umožňujú rýchle a lacné šírenie informácií.
Boli by sme ako pisár Filippo de Strata, ktorý v roku 1474 brojil proti novému nebezpečnému vynálezu – kníhtlači. Videl v ňom prostriedok šírenia bezpodstatných až nebezpečných textov (napríklad diel Ovídia). Presné dáta asi neexistujú, no odhadujem, že väčšinu vytlačeného textu tvoria hlúposti, bez ktorých by sme sa zaobišli. Technológia kníhtlače však priniesla demokratizáciu produkcie aj získavania informácií, vďaka ktorej žijeme v lepšom, spravodlivejšom svete.
Nové technológie sú len prostriedkom, príčiny popularity hlúpostí treba hľadať inde. Napríklad v nedôvere v „tradičné autority“.
Každá kríza je skúškou legitimity verejnej moci. Špeciálne kríza, ktorá sa ako COVID-19 dotýka dvoch veľmi citlivých oblastí – zdravia a ekonomickej istoty. Niektorí politici v očiach verejnosti zlyhali. Iní to zvládli lepšie. Nie preto, že by sa hrali za každých okolností „na dobrých“ a ustupovali všetkým požiadavkám. Novozélandská vláda zaviedla počas pandémie niekoľkokrát prísne opatrenia. Napriek tomu premiérka Jacinda Ardernová pred pár dňami pohodlne vyhrala parlamentné voľby.
Hlavnou medzinárodnou hviezdou prvej vlny pandémie bola K. K. Shailaja, ministerka zdravotníctva indického štátu Kerala. Dobre naplánovaný, systematický postup miestnej vlády pomohol zabrzdiť šírenie pandémie a minimalizovať počet úmrtí. Prísne opatrenia sprevádzala účinná pomoc, ktorá tlmila ich hospodárske následky.
Politika v čase kríz, ako je COVID-19, nie je komiksovým príbehom, v ktorom politik v úlohe superhrdinu poráža zlo (či „hnusobu“). Je systematickou, trpezlivou a predovšetkým tímovou prácou, ktorej dôležitou súčasťou je získavanie dôvery verejnosti. Nie ustupovaním či bombastickými vyjadreniami. Ale jasnou, o argumenty opretou komunikáciou.
Preto tento boj aktuálne prehrávame. Predchádzajúce vlády nahlodali dôveru ľudí v štát ako nezávislého obrancu verejného záujmu. Bol viac nástrojom presadzovania záujmov vlády a jej oligarchických spojencov. Súčasný premiér to posúva na novú úroveň: verejná politika je vo vleku jeho impulzívnych experimentov, detinských trucpodnikov a snáh o udržanie efemérnej facebookovej popularity.
Rastúca popularita nezmyslov a konšpirácií je druhou stranou narušenej dôvery vo verejné, oficiálne autority. Premiér na svoju funkciu nemá (je otázkou, či by ju zvládol v menej krízových časoch). Nevypočítateľnými snahami o zakrytie neschopnosti berie legitimitu aj inak rozumným a dobre mieneným snahám o riešenie krízy.