Poprosil som v galérii o maliarovu e-mailovú adresu, aby som sa ospravedlnil, že sa mi v tejto čudnej dobe nepodarí prísť na Slovensko. Vážny dôvod by na to bol.
V spomienke sa vraciam k Milanovým kresbám tvrdými ceruzkami. Pod reprodukciami obrazov, ktoré vystavuje dnes, ale stojí „akryl, olej, plátno“. Je to stále ten starý dobrý Bočkay, ale inak. A zo žiadnej fotografie sa nedozviem ako. Pred obraz sa treba postaviť, nechať sa mu napospas, splynúť s ním v čase a priestore. Preto sa ho treba dotknúť, samozrejme tak, aby to galerista nevidel, pretože sa to nesmie.
Z galérie som dostal Milanovu poštovú adresu s tým, že e-mail žiaľ nemá. Mohlo mi to napadnúť. Maliar má veľa dôvodov držať si svet od tela, nepustiť si do ateliéru povrchný konverzačný smog, ktorý zvyčajne parazituje na elektronickej komunikácii. Niektoré múzy môžu byť na e-mail alergické, netreba hada dráždiť bosou nohou. Tipoval by som, že Milan Bočkay zostal verný obyčajnej pošte, pretože nemá rád riskantné novoty.
V e-maili mi z galérie poslali niekoľko fotografií inštalácie výstavy. V stroho elegantnom interiéri visia štvorce 100 × 100 cm, a jeden z nich nesie názov Posvätná geometria. Autor tak nazval i celú výstavu. Píše k tomu: „Geometrická abstrakcia, ako odmietnutie zobrazovania, mala byť konečným bodom dejín umenia. Že sa táto neistá metóda nemohla dlho udržať je zrejmé…“
Text v katalógu je z marca, Bočkayova úvaha o geometrickej abstrakcii a jej modifikovaných podobách je teda „predcovidová“. Text pritom drží pokope bez ohľadu na to, že sa medzičasom svet obrátil hore nohami. Možno je to dôkaz, že umenie dokáže autonómne existovať mimo reality, ale to už je umelecký ľad, na ktorý sa ako laik radšej nepustím.
Inštalácia sa fotografuje bez ľudí. Pohľad na obrazy nikto neruší, nikto nezacláňa. Dnes sa ale kvôli sociálnemu dištancovaniu stiera rozdiel medzi zatvorenou a otvorenou výstavou. Na návštevu galérie treba popri zvedavosti i prekonanie strachu z nákazy. Konzumácia umenia sa nezaobíde bez odvahy, a aj v galériách, ktoré sa osmelia otvoriť, je pusto, respektíve nehrozí v nich tlačenica. Predpokladám, že i plátna Milana Bočkaya mali priestor galérie väčšmi pre seba, než by to bolo ešte vlani. Aj za takých okolností ale umenie žije.
Keď sa istého stoika (myslím, že to bol Diogenes, ale nie som si istý) pýtali, či mu neprekáža, že má málo žiakov, odpovedal, že mu ich stačí niekoľko, stačí jeden, stačí žiaden. Publikum si zaslúži to, čo funguje i bez neho; publikum totiž nie je zárukou toho, že umenie funguje. Je to prípad aj jednej Milanovej kresby, papiera s číslom XXIV, s ktorým som prežil už tri desaťročia. Viem, že som tej kresbe malé publikum, a teda sa cítim ako veľký dlžník. Sú to spojené nádoby. Alebo nepriama úmernosť? Tak či tak, teším sa z pozdravu od starého kamaráta.