Na zodpovedné rozhodnutie treba vedieť, čo alternatívy ponúkajú. Ak sa rozhodnete pre A, nielenže vyhoviete autorite, ale získate aj odmenu napríklad v podobe „priepustky“. Ak sa rozhodnete pre B, dostanete trest, ktorý má dokonca dva stupne: prvým je presný opak odmeny za A — žiadna „priepustka“, druhým dokonca tvrdá sankcia (pokuta) ešte aj za porušenie prvého. Ak si teda zvolíte B, ocitnete sa v znevýhodnenej pozícii.
Z toho je jasné, že možnosti, ktoré ste na voľbu dostali, nie sú rovnocenné. Autorita preferuje A pred B. Iba prvú prezentuje ako správnu voľbu, pre druhú stále hľadá ďalšie sankcie.
Voľba alternatívy A však tiež obsahuje dve možnosti: A1, v dôsledku ktorej ste dobrovoľne naplnili hlavný cieľ autority — vypátranie kategórie najhľadanejších, „pozitívnych“. A2, v dôsledku ktorej ste ako „negatívni“ získali „priepustku“. Máte však povinnosť sa ňou preukazovať, pretože autorita preveruje, či patríte do tejto kategórie. Dokonca nariaďuje ďalším autoritám vo svojej pôsobnosti kontrolovať, či máte pri sebe originál priepustky v ľubovoľnej situácii, nech už ide o vstup do zamestnania, alebo pohyb na ulici. Tým šikanuje aj tých, čo si zvolili alternatívu A, hoci hlavným motívom je sankcionovať tých, čo si zvolili alternatívu B.
Ak autorita takto vopred nastaví pravidlá, aký výsledok sa dá očakávať? Ako sa masa ľudí rozhodne, keď má takéto alternatívy? Bolo by veľkým prekvapením a takmer anomáliou, ak by sa väčšina nerozhodla pre A. Autorita dosiahla svoje a oslavuje vopred nastavený výsledok ako „kolosálny úspech“.
„Priepustka“ ako odmena za alternatívu A2 je z vôle mocenskej autority povýšená na sociálnu a politickú normu. Ona určuje, kto je „in“ a kto je „out“.
A teraz k oprávnenosti takéhoto postupu. Autorita ho zdôvodňuje „vojnovým stavom“, a preto zapája armádu. Už neskrýva, že jej ambíciou je nájsť „atómovú zbraň“ proti vírusu — „zlomiť mu krivku“ jediným „konečným úderom“. Do tejto „vojny“ zaťahuje všetkých a organizuje „plošné“ manévre testovania.
Ponechajme tu bez komentára túto iracionálnu vojnovú rétoriku. Každý vie, že dôvodom testovania je zistiť prítomnosť vírusu. To je však len prvý krok k obmedzeniu či zastaveniu jeho šírenia, žiadny „konečný úder“. Takto to nefunguje.
Skutočným dôvodom štátnej autority je zrejme nedôvera k občanom, neistota až strach zo všetkého, paranoja. Preto mocensky manipuluje namiesto toho, aby spájala. Riskuje tým spätnú nedôveru voči sebe samej.
Korona je globálna, ale nikde vo svete štátne autority kvôli tomu nevytvárajú vojnovú atmosféru a psychózu, neoznačujú občanov za nezodpovedných či dokonca „lúzrov“, nerozdeľujú ich na kategórie zodpovedných a nezodpovedných, nešikanujú ich certifikátmi. Kde inde by toto občania vôbec dopustili?