Súčasná vlna zelených politík je pozitívna. Ak sa prezidentovi Bidenovi podarí presadiť a realizovať jeho plán hospodárskej obnovy, bude mať podľa prepočtov Vivid Economics silný pozitívny efekt na životné prostredie (na rozdiel od politík jeho predchodcu). Ak by Čína – dnes najväčší emitent skleníkových plynov – dosiahla do roku 2060 uhlíkovú neutralitu, výrazne to zvýši šance na zmiernenie klimatických zmien a ich následkov.
Za vlnou zelených prísľubov však nenasleduje vlna zelených politík. Podľa spomínaných prepočtov Vivid Economics len štyri z osemnástich najväčších ekonomík sveta majú protikrízové plány s pozitívnym efektom na životné prostredie (ak Joe Biden splní sľuby, bude ich päť).
Vo zvyšku sú krajiny, ktorých lídri environmentálnu krízu ignorujú (napr. Rusko, Saudská Arábia), či rovno popierajú (Brazília). Brazílsky prezident Jair Bolsonaro sa netají tým, že klimatickú krízu považuje za „zahraničné sprisahanie“, ktorého cieľom je zabrzdiť hospodársky rast. Jeho vláda preto plánuje oživovať ekonomiku ďalším klčovaním amazonského pralesa, budovaním fariem a otváraním nových baní.
Ešte väčším problémom sú prípady, keď zelené sľuby protirečia realite. Kanada chce investovať 3,9 miliardy eur do zatepľovania domov, zelenej dopravy a energetiky. Jej celkový záchranný balík má však hodnotu asi 200 miliárd a podporí budovanie cestnej siete či daňové úľavy pre ropné a plynárenské spoločnosti.
Čína sa síce zaviazala k uhlíkovej neutralite do roku 2060, no na podporu udržateľných projektov smeruje len 0,3 percenta z jej hospodárskych stimulov. Omnoho viac ide do ťažby a využívania uhlia.
Hoci je EÚ v mnohých oblastiach globálnym environmentálnym lídrom, nevyhla sa dvojtvárnej politike. Členské štáty a časť europoslancov pretlačili do reformy Spoločnej poľnohospodárskej politiky zmeny, ktoré sú nezlučiteľné s environmentálnou udržateľnosťou.
Uvedomiť si vážnosť situácie a sľúbiť ju riešiť už bohužiaľ nestačí. Na luxus odkladania riešení na „vhodnejšiu dobu“ už nemáme dosť času. Environmentálne krízy – klimatické zmeny, strata biodiverzity, znehodnocovanie pôdy a vody – sú pre náš život, v jeho súčasnej podobe, existenciálnou hrozbou.
Ak bude mať kto na konci tohto storočia spomínať, dvadsiate storočie asi označí za začiatok kolektívnej sebadeštrukcie civilizácie. A prvé dekády tohto storočia za dobu, keď sme ju – napriek jasným dôkazom, varovným hlasom a čoraz viditeľnejším signálom – nečinnosťou dokonali.