Nečakajme poľudšťovanie

24.11.2020 16:00

V roku 2003 vyšla kniha Počasie je také, aké si ho urobíš. Išlo o rozhovory s občianskymi aktivistami a posolstvo, že život a zodpovednosť za jeho radostnosť či chmáry máme vo svojich rukách. Dnes sa zdá komické, ako sa kritikom starostlivosti štátu podarilo parafrázovať optimizmus budovateľov socializmu, ktorí tiež chceli „poručit větru a dešti“, aj keď práve s opačným cieľom.

Keď kniha vyšla, jej názov mi znel najmä urážlivo. V čase vysokej nezamestnanosti, zbedačovania a chýbajúcich možností bol výsmechom tých, ktorí nedokázali vzdorovať zlému ekonomickému počasiu a potrebovali pomoc štátu.

Kazateľstvo názvu však bolo len jedným hláskom vo vtedajšom mohutnom chóre dôrazu na osobnú zodpovednosť. Medzinárodné inštitúcie promovali state o pasci, ktorú spôsobuje sociálna ochrana, a varovali, aby domnelé voľkanie v tzv. záchrannej sociálnej sieti neodradzovalo ľudí od práce. Ministerskí odborníci odhalili, že väčší počet detí v rodine znižuje motiváciu pracovať. Liečbou na nezamestnanosť bolo zrušenie príspevkov k detským prídavkom pre deti nezamestnaných rodičov a reštrikcie sociálnych dávok.

Ignorovanie drastického nepomeru počtu voľných pracovných miest a počtu nezamestnaných bolo pravidlom. Pre ideológov osobnej zodpovednosti boli fakty podružné. A ak sa aj pripustil fatálny nedostatok práce v určitom okrese, na vine boli ľudia a ich neochota sťahovať sa. Všetky tieto vysvetľujúce manévre presúvali zodpovednosť na pešiakov života a vláde dávali požehnanie, aby spohodlnený národ rozhýbala.

Dnes sme zdanlivo v inej situácii. Nik si nedovolí tvrdiť, že ľudia môžu za stratu práce, veď je očividné, že práca sa stráca pre dobre mienené opatrenia na ochranu zdravia. Ak pred desaťročiami vláda chránila verejné financie reformným trestaním ľudí za domnelú neochotu pracovať, dnes sú verejné financie druhoradé a o nepracujúcich nik nehovorí ako o bremene. A máme viac starostí o to, ako nezamestnanosť zasahuje do životov rodín, ako ovplyvní osobné možnosti a spoločenské nálady.

Otázne je, dokedy ľudská tvár štátu pretrvá. Dokedy štát zvládne financovať podporné programy, ktoré tlmia rast nezamestnanosti a chránia tých, ktorí mali pred pandémiou prácu, pred brutálnymi zmenami životného štýlu. Či a kedy si vláda trúfne tieto programy skončiť a poslať nových nezamestnaných tam, kde sú tí, čo boli bez práce už pred pandémiou. Do tzv. záchrannej sociálnej siete, ktorá nechráni pred stratou dôstojnosti. Nechráni pred dlhmi, stratou bývania a ani pred hrabaním sa v smetných kontajneroch.

Vláda si iste uvedomuje dôsledky, ktoré by vyvolalo takéto ohromné poníženie. Možno si trúfne vylepšiť ochranné funkcie tejto siete. Veď premiér nazýva deti z domácností bez internetu chúďatkami. Jeho empatia má však hranice. Vidíme to v návrhu dávky pre tehotné ženy. Budúce matky, ak pred tehotenstvom nepracovali alebo neštudovali, ju nedostanú. Preto poľudšťovanie systému pomoci v hmotnej núdzi nečakajme. Pokračovať bude dvojkoľajný systém sociálnej ochrany, ktorý betónuje rozdelenie občanov na dve nerovnoprávne kategórie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#sociálna politika #pandémia koronavírusu #nezamestnanosť #neoliberálna politika #chudoba
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku