Lenže vláda je v poslednom čase natoľko spätá s covidom (COVID-19), že brať ju vážne samu osebe je nesmierne ťažké. Dá sa povedať, že všetka vážnosť súčasnej vlády už pri letmom pohľade na toto nevšedné spojenie veľmi rýchlo sublimuje. Na druhej strane vnímať pandémiu akosi abstraktne, teda mimo opatrení vlády, tiež už nie je bezprostredne možné.
V takejto situácii istotne nie je ľahké byť premiérom. A pritom byť Matovičom v takejto situácii a funkcii je istotne ešte ťažšie. Napríklad sám často upozorňuje na to, že ho napádajú jeho najbližší partneri, „druhovia v zbroji“. Z toho nie je úplne jasné, či má na mysli ministra Richarda Sulíka zo SaS, alebo skôr ministra Milana Krajniaka zo Sme rodina, ktorý, teda aspoň navonok, chodí na dôležité udalosti vo vojenských maskáčoch. Vôbec sa mu nemožno čudovať, veď jeho šéf Boris Kollár už leží vojnovými okolnosťami pri záchrane početných bezbranných žien načisto dokatovaný v nemocnici, a to ešte nenastúpila ďalšia vlna pandémie.
Naopak, zdá sa, že pandémia odoláva aj atómovej bombe plošného testovania, ktoré, teda podobne ako oná bomba, aspoň v ekonomickej oblasti už pomaly stiera rozdiel medzi mestom a dedinou. Totiž ako nejaká skutočná atómová bomba. Určitým svetlom pre celú spoločnosť je ostatné rozhodnutie premiéra opäť sa skamarátiť s niektorými členmi vlastnej koaličnej vlády, čo istotne nebude ľahké. I keď túto nevšednú situáciu v prostredí vlády by iste rada videla napríklad aj pani prezidentka, popri nej prípadne aj ministerka Veronika Remišová zo strany Za ľudí. Veď sama má so stranou OĽaNO azda aj väčšie skúsenosti ako väčšina funkčných poslancov tejto populárnej strany. A s ňou aj mnohí iní spoluobčania.
Nezriedka dochádza však už aj medzi nimi k istej nivelizácii hodnôt. „Viete,“ zdôveril sa mi postarší občan v čakárni u lekára: „ten ,socík‘ bol za socializmu už pomaly oveľa znesiteľnejší, ako tento ,socík‘, ktorý tu musíme teraz prežívať rovno v kapitalizme!“ Pritom nie je ťažké mu oponovať v tomto nerozumnom názore. Stačí len pochopiť, že žijeme v pluralitnom systéme štyroch vládnych strán. A tak napríklad aj pri atraktívnom zimnom otváraní terás reštaurácií vláda robí všetko, aby túto pluralitu zachovala. Teda ak nejaký nezodpovedný manažér chce mrazivú otvorenosť aj takej malej terasy poprieť, potom vraj, aspoň podľa posledného nariadenia, musí aspoň jednu stranu nechať takpovediac „nepozatváranú“. Či už je východná, západná, alebo nebodaj liberálna. To je aj istý podnet, aby sme v daných chvíľach a trápeniach hlbšie pochopili povzdych českého aforistu Gabriela Lauba: „Veľký Bože, prečo posielaš nás malých ľudí do takej veľkej doby?“