O láskavých rukách sestričiek

02.12.2020 16:00

Zvyčajne si želáme zdravie, no kto zažil, vie, že aj chorobu si vieme dopriať. Spomenula som si, ako som stála pred nemocnicou a čakala v rade na registráciu. Z auta vystúpila moja spolužiačka.

Veľmi ju potešilo, že ma vidí. Že ma vidí tam! Odrazu pocítila, že nie je vo svojom trápení sama. Lebo v nemocnici je človek ako nahý, na všetko odkázaný. A musí sa spoliehať na cudzie služby. Deň po operácii mi vzali posteľ, v mojom trakte sa maľovalo.

Stála som na chodbe a čakala, kým sa uvoľní nejaká po pacientovi, ktorý buď zomrel, alebo ho prepustili domov. Posteľ bolo treba vydezinfikovať, preobliecť a priviezť. Na chodbe som zavadzala: čo tu stojíte, šup do postele! Ale kam? Nikto nebol ku mne nepríjemný, naopak, no mimoriadna situácia (maľovanie) vyvolala mimoriadne výkony. A na tie nezostávali sily ani čas. Sestričky svoje povinnosti mali zadelené na minúty. Na oddeleniach ich bolo (a je) čoraz menej, chorí ľudia však majú rovnaké problémy a rovnaké požiadavky. A na všetko sú stále len tie isté ruky.

Chorý človek vyvoláva súcit, aj keby to bol vrah. Boris Kollár je ťažko ranený, určite potrebuje opateru, všetko, čo má dostať do úst, mu musí niekto podať. Rovnako sa musí postarať o to, čo z neho odchádza. Sestričky sú zvyknuté aj na misy, aj na bažanty, ba aj na nálady chorých ľudí. Nie vždy vládzu a môžu splniť požiadavku. Lebo v nemocnici nie je nikto jediný chorý. Toto vyvoláva pohoršenie. Nie ťažké zranenie muža, ktorý sa zhodou okolností stal ústavným činiteľom.

Nemusíme si predstavovať, aký cirkus by za rovnakých okolností vyvolal momentálny predseda vlády, keby sa to týkalo jeho politického nepriateľa. Jeho úspech vo voľbách je úspechom veľkých médií, ktoré mu poskytovali priestor na verejné prezentácie. Nikto mu nepostavil hrádzu. K víťazstvu nenávisť patrí, tá dokáže vyburcovať spodné prúdy v človeku. Veselé výpravy k Bonaparte s čajom a párkami neboli len taká veselá motanica – Alena Krempaská skončila zbitá v nemocnici. Výletníci si v temnej ulici na dievčati vyskúšali päste. To vyvoláva súcit, ale nie vždy a za každých okolností – Alena si podľa tichej mienky hlásnych trúb výprask asi zaslúžila.

Od volieb sme v novej dobe, ale ľudia zostali tí istí. Komu vyčítať, že stratil súcit so zraneným Borisom Kollárom? Po voľbách v roku 2016 ležal Robert Fico napojený na hadičky po ťažkej operácii srdca a na námestí pred Kulichovými sochami ho týždeň po všeobecných slobodných voľbách „odvolávali“ Matovič s Lipšicom. Chceli nové voľby a ťažko chorého víťaza na nemocničnej posteli vyzývali na súboj…

V nedeľnej televíznej debate sa Šeliga dovolával súcitu s nedospelými deťmi Igora Matoviča. Správne. Nezaslúžia si byť zatiahnuté do politiky. Malý syn Roberta Fica na prechádzke so psom si to, prirodzene, zaslúžil, „lebo Fico“. Rovnako malé deti Ľuboša Blahu. Ťažko im vysvetľoval, čo si to našli pred dverami a že ujovia neboli zlí. Nijaký prevrat neprevráti hodnoty v nás. Nenávisť má vždy rovnaké ovocie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Robert Fico #Nemocnica sv. Michala #Igor Matovič #Boris Kollár
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku