Technicky ide o reakciu na mierne zlepšenie katastrofy. Politici, kritizovaní za chaotický prístup k problému, vymysleli spolu s odborníkmi farebnú tabuľku, ktorá má skratku PES. Príslušný stupeň pohotovosti je odvodený od aktuálneho indexu, takže sprísnenie či uvoľnenie opatrení vyzerá logicky.
Problém farebnej tabuľky spočíva v tom, že je to manuál, ako s nákazou žiť, nie návod, ako sa jej zbaviť. Zmierňovanie opatrení automaticky zvyšuje riziko šírenia nákazy a šírenie nákazy automaticky znamená návrat k reštrikciám. Ide teda o tabuľku, na ktorú sa bude umierať a ktorá súčasne bude ruinovať ekonomiku a komplikovať život.
Ani ako politické alibi tabuľka nefunguje. Na politikov sa v Česku nadáva rovnako, ako keď tu žiadny farebný PES nebol.
Pretože svet s COVID-19 pracuje už trištvrte roka, pokusmi a omylmi sa už zistilo, čo funguje a čo nefunguje. Funguje nulová tolerancia. Kde sa drakonickými opatreniami podarilo vírus izolovať, tam sa nešíri, neumiera sa naň a ekonomika sa vrátila k rastu. Čo nefunguje, je všetko ostatné. Polovičaté riešenia sú vodou na covidový mlyn. Súčasné reštrikcie už sú reakciou na nechuť k reštrikciám. Slobodu dnes obmedzuje trvanie na slobode, neochota akceptovať dočasné absolútne obmedzenie. Politicky únosné je iba obmedzovanie čiastočné, polovičaté, ktoré ale ako únosné pre svoju expanziu oceňuje aj covid.
Začarovaný covidový kruh má svoje príčiny a dôsledky. Príčinou je, okrem ľudskej neschopnosti dovidieť ďalej ako na koniec nosa, predovšetkým všeobecný egoizmus voličov, ktorí sa cítia menej ohrození, teda ľudí mladých a zdravých. Dôsledkom je erózia generačnej solidarity. Alergia na seniorov, ktorí svojím umieraním kazia mladým kariéry, zábavu či „shopping“, má asi hlbšiu príčinu. Ak v minulosti platilo, že staršie generácie boli v spoločnosti užitočné svojimi skúsenosťami, životnou múdrosťou, tak dnes senior prekáža a zdržuje, lebo civilizácia degraduje tempom, ktorým sa senior stáva nekompatibilný. Namiesto rešpektu budí súcit.
Tento svet nie je pre starých. Jednak je voči nim nepriateľský, dáva im najavo, že nestíhajú, ale súčasne je to svet, ktorý staršiemu človeku nedáva zmysel, vníma ho ako povrchný, plytký, neurotický, bez nádeje a bez citu. Aby spoločnosť profitovala z generačnej solidarity, musia si byť mladí a starí vzájomne užitoční. Musia sa vzájomne potrebovať. Vtedy sa prežitie seniorov môže stať politickou prioritou, ktorou dnes v našej západnej, euroatlantickej civilizácii evidentne nie je.
Nič ale nie je stratené. Už sa vie, že ekonomické dosahy covidu sú preto také drvivé, lebo si ich naša civilizácia môže dovoliť. Stratiť pôdu pod nohami je svojím spôsobom terapia. Čím hlbší a dlhší bude pád, ktorý sme si akceptovaním covidu naordinovali, tým väčšmi rastie šanca, že sa vrátime do prirodzenejšieho sveta, v ktorom medzigeneračná solidarita zažije návrat.