Vo svojich vyhláseniach napríklad bez problémov z času na čas „postaví“ pani prezidentku ku kotlebovcom alebo k Ficovi. Svojmu podpredsedovi vlády pripisuje občas desiatky mŕtvych a podobne.
Všetci intenzívne riešia, či sa nejako testovať alebo netestovať, aj keď testy nie sú. Ale keby nejaké také tie testy boli, možno by to nebolo úplne zlé a pár detí by mohlo ísť napríklad do školy. Čo je prekvapivá a neobvyklá myšlienka. Všetko však prudko žije a dýcha, okolnosti sa menia každých päť minút, nikto na nič nemá čas.
Myslím, že celkom podobnú politickú taktiku, akú dnes používa Igor Matovič na svojich prívržencov i odporcov, používala aj prefíkaná macocha v známej rozprávke Tri oriešky pre Popolušku. Kým úbohá Popoluška sa musela dlhé hodiny venovať zábavnej a intelekt tvorivo rozvíjajúcej myšlienke oddelenia nejakého zrna alebo hrachu od šošovice, zatiaľ macochine dcéry mali „ukmasnúť“ na kráľovskom dvore nejakého šikovného a zazobaného princa. Permanentná neprítomnosť Popolušky v prostrediach aristokratickej zábavy tak mala princa zviesť z cesty rozumného rozhodnutia, k zníženiu jeho prirodzených estetických nárokov a podľahnutiu takým nízkym pohlavným inštinktom, pri ktorých zvyčajne ide dobrý vkus úplne bokom.
Podobné výjavy dnes už nie sú bežné iba v rozprávkových filmoch. Napríklad pri zápolení o čarovného mladého princa Borisa Kollára v nemocnici už dve zdravotné sestričky stratili nielen svoje zdravotné črievice, ale rovno aj zamestnanie. Zvíťazili nad nimi arogantné tradičné hodnoty, ktoré do nemocnice vnikali aj v takých tých neskorých nočných hodinách, aby predsedovi parlamentu pomáhali utrápené sestry šikanovať pri varení čaju. Je zrejmé, že len čo sa Popoluška v rozprávke za pomoci nadprirodzených rozprávkových síl dostala zo šošovicovej karantény, macochine dcéry stratili akúkoľvek šancu na rodinný život s nejakým princom, lebo Popoluškina črievička im nesadla.
A veľmi podobné je to aj s politickými stranami, pri ktorých Igor Matovič uplatňuje podobnú stratégiu. Koaličné a opozičné strany si postupne začínajú byť sympatickejšie, ba aj ich voliči už pomaly prebiehajú zo strany do strany. Stmelenie do jednotného celku je za týchto okolností akoby nevyhnutné. Splnia tým náhodné prerieknutie o sne mladého slovenského politika, aby to tu časom bolo tak trochu ako s NSDAP v nacistickom Nemecku? Strana veľká a mocná už dnes akoby mnohých lákala. Kde však nastupuje taká túžba, tam už nie je rozprávkou, ale vážnou hrozbou. Ako hovorí poľský aforista Stanisław Jerzy Lec: „Veľa núl je presvedčených, že sú elipsami, po ktorých obieha zem.“