Keby to nepokazila pani prezidentka strašnou demoralizáciou ozbrojených síl, keďže vyslovila predstavu o istej miere dobrovoľnosti pri testoch, ba dnes aj tradičný koaličný zlosyn vlády, totiž vicepremiér Richard Sulík, ktorý nezakúpením testov onen veľkolepý zámer takpovediac fakticky „odplošnil“. Je to istotne dostatočný dôvod, aby premiér už nežil svoj život, ale žil v podstate „cudzí život“. Neviem celkom presne povedať, či ide o problém existencialistickej filozofie, ktorý sa týka rozdielu autentickej a neautentickej existencie, alebo iba o jednosmerný návrat od moderného letectva hrdých jednoplošníkov k zastaraným „handrovým“ dvojplošníkom. Čo vo všetkých spomenutých prípadoch môže byť napokon dosť podobné. Ale asi to nevyznieva na prospech prezidentky ani Sulíka.
Sprvu som bol náchylný podľahnúť pocitu, z ktorého by mi bolo „vnútorne zle“. Lebo je úplne jasné, že za týchto okolností sa Vianoce nemôžu už nikdy k nikomu dostať. Našťastie Vianoce používajú celkom iné prostriedky. Nevdojak som zistil, že si na mňa spomenula celá záľaha priateľov, blízkych, známych – z domova i zo zahraničia – z ktorých mnohí sa mi už roky neozvali. Neviem vyjadriť, ako veľmi ma tým tento rok potešili. Prichádzajú mi maily, listy, esemesky a podobne. V každej pripomienke či vinši je kus krásnych spomienok a najmä povedomie o tom, že sme sa vlastne nikdy nerozlúčili. Sme tu. A sme tu spolu. Nie je Východ a Západ, v nich je už navždy iba jeden svet, predurčený iba na stretnutia a rozhovory, na oslepujúcu blízkosť toho druhého.
Primalo ma to k tomu, aby som si spomenul na všetkých vzácnych známych i neznámych ľudí, ktorí mi tento rok pomohli hľadať cestu. K domovu i k sebe samému. Tých mladých trpezlivých a žičlivých ľudí, ktorí ma bezpečne sprevádzali svetom, všetko, čo mohli, mi ukázali a vysvetlili. A ako často pomohli. Iba tak. Stáli pevne na svojich miestach a netrápili sa tým, že sú to iba obyčajné miesta. Predavači, sestričky, lekári, poštári, pumpári, dopravcovia… Študenti, ktorí sa k poznatkom museli dopracúvať pri zavretých knižniciach, pri zatvorených kaviarňach, kde sa pri hádkach o pochybeniach mysliteľov formujú nové myšlienky. Kde ešte v zatvorených divadlách driemali nezvyčajné fascinujúce drámy. Nevzdávajú sa.
Každý si teoreticky môže povedať: „No a čo? Veď som fakticky bezvýznamný. Asi si to nezaslúžim.“ Ale nikto si to naozaj povedať nesmie. Lebo výhradne na toto jedno nemá právo, ba nie je to pravda. Každé zrniečko tohto sveta je svetom a bez jediného by svet nemal nijakú oporu. Celým tajomstvom Vianoc je iba láska a myšlienka na druhého. Bez všetkých nás, bez tých miliónov „drobných zrniečok“, by vlastne nemala kde byť.