Lenže okolnosti týchto Vianoc sú oveľa náročnejšie. K tomuto poznatku ma primala marginálna poznámka jedného môjho študenta, ako sa teší, že bude môcť tento sviatočný čas stráviť v kruhu svojej rodiny. Za normálnych okolností by to nebolo nič nezvyčajné. Rodina, tak či onak, rozbehaná po celkom svete, sa zíde, zasadne, zaspomína. Ale v podmienkach, keď z takej rodiny nikto „nikde“ pekných pár mesiacov nebol, nesie v sebe trpkú príchuť irónie, sarkazmu alebo azda až cynizmu. Ale možno i únavy a depresie, prípadne nostalgického smútku.
Kde sa stratili tie obvyklé predvianočné stretnutia, návštevy trhov, posedenia v kaviarňach, nekonečné dávky všetkých oficiálnych a neoficiálnych kapustníc? „Ach kde tie lanské snehy sú?“ akoby sa vo večnom slávnom verši spýtal francúzsky básnik Francois Villon. Kde sa stratilo to neuchopiteľné hmýrenie prestupujúce obchody, ktoré nahradil útlm, tie večne upchaté parkoviská, všetky balíky a balíčky putujúce na všetky strany?
Nemyslím, že sa to všetko stratilo. Iba sa to načas ukrylo do nejakej hlbšej intimity, ktorú by sme si mali starostlivo uchovať. Chcem veriť tomu, že to všetko počká na svoj slávny návrat. Možno na budúci rok, možno neskôr.
Niekedy sa v duchu pýtam, kto ma vlastne naučil Vianociam. Alebo kto viac. Boli to rodičia alebo dokonca starí rodičia? Mali s nimi vždy viac skúseností a neváhali sa podeliť, zopakovať ich alebo prispôsobiť. Všetky tie nevyhnutné obrady, rituály, tradície – prestupujúce vzácne chvíle, hodiny i dni. Možno to bola aj neuveriteľná sila a energia celého spoločenstva v danom období. Nech svoje sviatky má každý, aké chce, ale nech ich má. Nech ho osviežia a povznesú. Nech mu prinesú radosť a úsmev. Nech mu je dopriate to isté venovať i druhým.
Kým budem vládať, ponesiem v kútiku srdca to všetko svojim následníkom, aby sa nezabudlo na to, čo je naším spoločným ohromným bohatstvom. Predovšetkým tá nekonečná dobroprajnosť týchto dní, ten všeobecný rešpekt k ostatným. Ten obrovský rozmach vzájomnej dôvery, lásky, ktorý možno o chvíľu utíchne, aby však o rok nanovo vzplanul a opäť rozpútal túto nezabudnuteľnú monumentálnu symfóniu. Nech táto skvostná, i keď neviditeľná, pyramída, ktorú každý rok budujeme z bolestných kameňov svojich smútkov, drobných radostí a nádejí, pretrvá celé veky.
Istotne – nemáme to, nemáme ono – ale ten obrovský poklad, ktorý sa skrýva iba v našich Vianociach, máme stále. Nezatienia ho nikdy navonok vysvietenejšie či možno výpravnejšie oslavy iných spoločenstiev. Isto nemám právo tak hovoriť, ale mám v tento sviatočný večer pocit, ako by mi celá naša krajina chcela zveriť s dôverou svoje jemné a zraniteľné posolstvá. No v skutočnosti to spraví každému, kto jej ešte patrí. Preto vám aj v ťažkých časoch vinšujem šťastné a veselé Vianoce, priatelia!