To, čo dnes považujeme za problém, teda vysoko nákazlivý vírus, ktorého sa zatiaľ nevieme zbaviť ani s ním žiť, nám z odstupu bude pripadať ako epizóda, čo spustila reťazovú reakciu zmien. Zmien, ku ktorým by bolo nutne došlo i bez covidu. Myslím si, že sme čosi podobné už zažili, keď v roku 1989 kolaboval socializmus. Až po rokoch sme si uvedomili rozsah zmien, ktoré sme v prvej chvíli nečakali a ktoré sme si ani neželali. Logicky nás však museli dobehnúť.
Príčinou zásadnej spoločenskej zmeny nikdy nie je jednotlivý impulz, prvá padajúca kocka domina. Je ňou neudržateľnosť systému, ktorý sa vyčerpal, stratil dynamiku, zdegeneroval alebo sa beznádejne skomplikoval, skorumpoval, zbyrokratizoval. Presne tak budeme z odstupu hodnotiť svet pred covidom, a ak sa budeme niečomu čudovať, tak len tomu, že sme absurditu globálneho kapitalizmu boli ochotní slepo akceptovať tak veľmi dlho.
Nevieme povedať, čo prichádza, ale vieme, čo sa končí. Len to, že sa svet mohol zastaviť, že sa mohli zatvoriť hranice, že lietadlá mohli nevzlietnuť – to samo osebe znamená, že sa to môže zopakovať. Tým, čo bolo, si už nikdy nebudeme istí. Ocitli sme sa v nesamozrejmom svete, kde všetko platí iba dovtedy, kým to platí. Vidíme to predovšetkým na politike. Rok 2020 sa bude spomínať ako rok, keď si nielen Veľká Británia, ale aj všetci členovia EÚ vzali od Bruselu späť kontrolu, pretože košeľa sa stala bližšou ako kabát. Proces rozpadu umelých nadnárodných štruktúr, politických i ekonomických, sa ukáže ako nezvratný.
Ekonomiku čaká spomalenie, s ktorým bude ruka v ruke kráčať vynútená skromnosť. To, že sa astronomicky zadlžujeme, neznamená, že budeme žiť na dlh. Práve o prostriedkoch, ktoré pomáhajú udržiavať pri živote to, čo už neožije, možno predpokladať, že ich už nikto nikomu nebude vracať. Perspektívu nemá rast pre rast ani spotreba pre spotrebu. Plytvanie zdrojmi a energiou sa skončí. Jednoducho preto, že si ho už nebudeme môcť dovoliť. Nepolepšíme sa, skolabujeme. Predkovia tomu hovorili z hrušky dolu.
Tá hlavná zmena, ktorú si uvedomíme až z odstupu, je civilizačná. S kockami domina padajú naše istoty a pretrvávajú otázky, ako ďalej. Napríklad čo s ľuďmi v mestách, kde pre nich v súvislosti s automatizáciou, robotizáciou a nástupom umelej inteligencie čoskoro nebude práca. Nestačí ich uživiť. Človeka, pre ktorého nebude robota, nebude baviť večne relaxovať, zabávať sa a ponevierať sa od ničoho k ničomu.
Rok 2020 je rokom, v ktorom skolabovali sektory služieb a turistického ruchu, pri ktorých sa predpokladalo, že v nich v budúcnosti nájdu uplatnenie tí, čo o prácu prídu v kanceláriách a úradoch. Nenájdu. Toho všetkého, čo nepotrebujeme pre život, je, mimochodom, odrazu tak veľa, že sa sami stávame nepotrebnými. Reakciou na to bude radikálna zmena kurzu. Svet sa zmenší, bude sa lokálne uzatvárať do seba. Nebude horší, ako bol. Bude lepší.