Kto by už „tu a teraz“ uvažoval o malichernostiach a trestal sa rovnako bezvýznamnými záväzkami voči sebe samému, keď nám európsky blahobyt odrazu ovial dych stredoveku – s expresnou rýchlosťou a všetkými civilizačnými následkami 21. storočia?!
Sebazáchovne, zo všetkých síl hľadáme nové stratégie prežitia. Vedomie príslušnosti, spolupatričnosti a súnáležitosti. Vzpierame sa strachu z utrpenia, bolesti a smrti. Šepkáme si mantru viery, nádeje a lásky, nech už si pod tým predstaví ktokoľvek čokoľvek. Nachádzame vlastné rezervy. Zabudnutý či nepriznaný potenciál. Čas pre seba. A iný druh bilancií a snov s fatálnym nepriateľom za chrbtom, v povetrí, všade navôkol… Nabádali nás na solidaritu, súdržnosť, výdrž a súcit. Sugestívne, láskavo, aj nepresvedčivo či kontraproduktívne. Ukázalo sa, že (takmer) všetko potrebné vieme, máme, dokážeme. Bol to teda určite „len“ zlý rok? Azda nie. Iste nie!
V časoch minulých sme si vzájomne okrem zdravia a šťastia zvykli priať silu. Ako podmienku, predpoklad i dôsledok toho, čo prežiť treba a toho, čo si vskutku želáme. Dnes to platí s dvojnásobnou naliehavosťou. S rozpoznanou osobnou silou sa však o slovo hlási aj individuálna sebaúcta, nepokoriteľnosť, nezlomnosť. Nielen krásne slovenské slová, nielen poetické sny. Podstata, základ, fundament pre očakávanú a požadovanú schopnosť vydržať, zniesť, prispieť, objaviť, vyvinúť sa. Bez ohľadu na to, či budeme autoritami bez autority označovaní raz za výnimočných a vzápätí za zlyhávajúcich. Mierou a hodnotou sme si sami sebe. Bodka. Ak nám pandémia a všetky ťažkosti, problémy, frustrácie z nej vyplývajúce priniesli spomínanú jedinú istotu, je to dostatočná bilancia roka 2020.
Nech je rok 2021 silný, zdravý, pekný a šťastný. Nech to nie je len štandardné želanie, ale aj samo seba napĺňajúce proroctvo, ktoré naberá na účinnosti všeobecným zdieľaním, spoločným cieľom a jednotným konaním v záujme spoločného cieľa. Rezignáciou na zbytočnosti, podružnosti a pominuteľnosti. Rozoznaním falošných hlasov a ešte falošnejších prorokov. Dôrazom na hodnoty slobody a dôstojnosti, ktoré sa nikdy nikomu nedarúvali, vždy ich bolo treba vybojovať.
Bolo by doslova neodpustiteľnou chybou, ak by nám zažitá, vžitá a pravdepodobne už stabilne prítomná hrozba celosvetového ohrozenia ľudstva oslabila vnímanie ľudskosti. Ak by sme si tými, ktorí budú globálne i lokálne čoraz neľútostnejšie a bezostyšnejšie súperiť o moc, vládu a vplyv, nechali vnútiť akúkoľvek relativizáciu alebo spochybňovanie už vybojovanej a obhájenej slobody, dôstojnosti, solidarity a rovnosti. V tom nám pomáhaj kto môže a hlavne my, tí, ktorých sa to týka.