Masívne preceňovanie si všimli obyvatelia krajiny hneď v prvých dňoch nového roka 1991. Každoročné januárové inventarizácie zatiaľ ešte v štátnych a družstevných organizáciách sa spojili s masívnym zdražovaním tovarov.
Pachuť prechodu na trhovú ekonomiku v oblasti voľnej cenotvorby a prvé cenové vytriezvenie už na Nový rok 1991 prví zbadali tí, čo cestovali vlakom zo silvestrovských pobytov a zavítali napríklad do staničných bufetov. Nápoje a sladkosti zo dňa na deň stáli niekde aj trojnásobok cien platných na Silvestra.
Inflácia v období budovania socializmu bola dlhodobo veľmi nízka. Cenovky mnohých tovarov boli desiatky rokov nemenné, aj keď platy a mzdy priebežne rástli. Mnohé tovary boli dotované a predávané v maloobchode za nižšie ako výrobné náklady.
V úvodných mesiacoch roka 1991 sa postupne preceňoval všetok tovar, ktorý bol v skladoch aj obchodoch. Štát nariadil firmám preceniť zásoby výrobkov aj surovín na ich výrobu a tieto rozdiely zaťažil extrémne vysokými daňami. Tovaru na skladoch pritom veľa nebolo. Ľudia totiž vykúpili podstatnú časť spotrebného tovaru a trvanlivých potravín do zásoby v obavách, že zdražie. Realita však bola omnoho horšia ako čierne scenáre pesimistov.
Úspory obyvateľstva v roku 1991 znehodnotila cválajúca inflácia, ktorá sa v roku 1991 vyšplhala až na 67 percent. Niektoré ceny vzrástli skokovito zo dňa na deň aj o sto a viac percent. Obchodníci zažívali kolaps, ktorý možno označiť za horší ako dnes, v čase pandémie. V mnohých prípadoch bolo oveľa výhodnejšie cestovať za nákupmi do Maďarska, Rakúska alebo Poľska. Ľudia kupovali iba najnevyhnutnejšie potraviny, pričom tovar sa hromadil v skladoch. Na uliciach veľkých miest bolo možné vidieť nákladné autá plne naložené maslom, syrmi a inými mliečnymi výrobkami, ktoré sa predávali priamo z korby prvých súkromných podnikateľov za nižšie ceny, ako bolo v obchodoch.
Možnosť voľného obchodovania lákalo nielen firmy, ale aj podvodníkov. Mnohí výrobcovia predali svoju produkciu, ale nedostali zaplatené. Podnikateľské eldorádo trvalo v tejto oblasti ešte pomerne dlho. Týkalo sa aj bánk, ktoré poskytli úvery na kúpu nehnuteľností v malej privatizácii často tým, ktorým nechýbala odvaha, ale praktické skúsenosti s nástrahami trhovej ekonomiky. Mnohé firmy nemali peniaze na zaplatenie vysokej dane, ktorú na nich uvalil štát povinným precenením zásob. Pomoc v podobe vynúteného úveru na jej zaplatenie väčšina firiem nedokázala splácať a skončila v bankrote. Často však až po tom, ako ich manažéri presunuli ziskové aktivity pôvodných spoločností na nimi novozaložené rodinné firmy. Šoková terapia spred 30 rokov je varovaním a odkazom aj dnes, v čase enormného zadlžovania ekonomík a nepoznaného experimentovania centrálnych bánk s osudom eura.