Poučenie z Titanicu

14.01.2021 16:00

Neexistuje potápajúci sa Titanic, na ktorého palube by sa netancovalo. Nech ľudstvo postihne akákoľvek kríza, vždy k nej vyhráva kapela a nájdu sa takí, čo si povedia: Ak mám zomrieť, tak s noblesou.

Tanec na potápajúcom sa Titanicu je symbolom revolty proti prirodzenej väčšinovej tendencii zachrániť si holý život, hľadať východisko i z bezvýchodis­kovej situácie.

Pri symbole nie je dôležité, nakoľko korešponduje s realitou. V skutočnosti sa možno na Titanicu tancovalo preto, lebo muzikanti a tanečníci neverili, že loď môže ísť ku dnu. Možno nešlo o rukavicu frajersky hodenú osudu, ale o nevedomosť a naivitu. Také vysvetlenie, mimochodom, sprevádza i všetky reprízy toho symbolického tanca. Nepripúšťame si, že sa topíme, kým nie sme utopení. Antický filozof Epikuros k tomu poznamenáva: „Pokiaľ sme, nie je smrť. A keď je smrť, tak už nie sme.“ Čoho sa teda báť?

Súčasná kríza je špecifická tým, že máme tanečníkov, ktorí sa v prikázanej karanténe odmietajú báť, že niekoho nakazia a zabijú, a snažia sa obísť zákazy tanca. Tešia sa pri tom hojnej publicite, pričom tí prichytení pri zakázanom tanci tvoria určite iba povestnú špičku ľadovca, ktorý spoločnosť epidemiologicky či pandemicky posiela ku dnu. Vedľa nákazy chorobou, ktorú nevieme liečiť, sme i obeťou atmosféry, ktorá nákazlivo bagatelizuje riziko.

Moderátorka českého lokálneho rádia Čas sa posťažovala kolegovi, že zatiaľ čo v minulosti ženy mali problém, čo na seba, dnes síce majú čo na seba, ale nemajú sa v tom komu ukázať: „Mám konečne plesové šaty, do ktorých sa dokonca i vmestím, ale nemám si v nich kde zatancovať!“ Príčinou všeobecnej frustrácie nie sú preplnené krematóriá, ale prázdne tanečné parkety a zatvorené reštaurácie. To však nie je novinka. Zábave považovanej za život dáva vždy väčšina prednosť pred „nežitím“, charakterizovaným tým, že nie je žiadna zábava.

Originálnou parafrázou tanca na potápajúcom sa Titanicu je román Egona Bondyho Invalidní súrodenci . V tejto sci-fi vystupuje poslušná väčšina, degenerovaná morálnym úpadkom technickej civilizácie, v periférnej role, zatiaľ čo hrdinami sú slobodomyseľné osobnosti, filozofujúce a baviace sa na periférii spoločnosti smerujúcej do záhuby. Bondy svojich disidentov nenecháva utopiť sa s ľudstvom, ktorému niet pomoci, ale necháva ich ako jediných prežiť, aby im zveril budúcnosť sveta.

Neochota akceptovať opatrenia proti šíreniu vírusu má viacero príčin. Tou hlavnou je však politické rozhodnutie nezachraňovať za každú cenu ľudské životy, ale chrániť pred kolapsom zdravotný systém. Sme na Titanicu, ktorý politici udržiavajú nad hladinou bez toho, aby odstránili dieru v trupe. Je to stratégia, keď sa v podpalubí topíme, aby sme na palube mohli tancovať. Drsný (čínsky) spôsob, ako sa zbaviť covidu, je v Európe politicky neprijateľný. Politicky prijateľné stratégie však riešia iba symptómy problému, nie jeho príčinu, z čoho logicky plynie, že to, čo dnes žijeme, nie je dočasnosť, ale nová realita. Na tanec sú dva dôvody: Tancovanie oslobodzuje. A netancovať už tu nepomôže.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Titanic #pandémia koronavírusu #lockdown #Egon Bondy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku