Tento rok bude EÚ rozhodovať o mnohých opatreniach, ktoré majú uviesť do života Európsku zelenú dohodu – záväzok dosiahnutia uhlíkovej neutrality do roku 2050. Nová legislatíva pre obnoviteľné zdroje energie, energetickú účinnosť, uhlíková daň, rozšírenie systému obchodovania s emisiami a ďalšie oblasti má umožniť odpútanie ekonomického rastu od degradácie životného prostredia. Nové technológie majú zabezpečiť efektívnejšie využívanie zdrojov a znížiť dosahy na životné prostredie (napríklad emisie skleníkových plynov). Samozrejme, pri zachovaní rastu ekonomiky – čo v dnešnom ponímaní znamená trvalý rast spotreby. A v tom je práve problém.
Na teórii „zeleného rastu“ nie je postavený len európsky, ale aj globálny prístup k boju proti klimatickým zmenám a strate biodiverzity. Viacero odborníkov je však skeptických voči jej základnej premise – možnosti skĺbiť ekonomický rast a environmentálnu udržateľnosť. Pochybnosti sa objavujú aj v januárovej správe Európskej agentúry pre životné prostredie „Rast bez ekonomického rastu“. Hospodársky rast sa globálne nepodarilo oddeliť od spotreby zdrojov a tlaku na životné prostredie, a pravdepodobne sa to ani nepodarí. Hoci sa Európa stavia do pozície hlavného advokáta udržateľnosti, jej spotreba a príspevok k degradácii životného prostredia sú vyššie ako v iných regiónoch. Environmentálna stopa Európy v mnohých parametroch prekračuje limity planéty.
Podľa správy je na absolútne zníženie tlaku a negatívnych dosahov na životné prostredie potrebná fundamentálna transformácia na iný typ ekonomiky a spoločnosti. Nie postupné zvyšovanie efektívnosti v rámci zabehaných systémov produkcie a spotreby. Jednou z takýchto zmien je vzdanie sa idey neobmedzeného kvantitatívneho ekonomického rastu. Politické konzekvencie takejto zmeny by boli vážne. Zabezpečenie rastu ekonomiky a spotreby je jedným zo základných zdrojov legitimity vlád. Okrem toho v spoločnosti rastúcich nerovností tlmí potenciál odporu voči sociálnej nespravodlivosti. Ak sa koláč dostatočne rýchlo zväčšuje, tých dole menej bolí, že z neho dostávajú čoraz menší podiel. Na fundamentálnejšej úrovni, s (kvantitatívnym) rastom je spojená naša predstava pokroku.
Odklon od materialistického vnímania hodnôt, prosperity ako kvantitatívne rastúceho konzumu, však nie je otázkou „duševného nastavenia“. Nevyhnutnosť rastu ekonomiky a spotreby nie je vecou „nesprávneho prístupu k životu“. Inak povedané, riešenie nemožno hľadať na individuálnej úrovni. Znižovanie produkcie a spotreby, bez znižovania kvality života, či preorientovanie sa na kvalitatívne ukazovatele blahobytu sú pravdepodobne nezlučiteľné so súčasnou štruktúrou ekonomiky. A nedosiahnuteľné (minimálne za predpokladu zachovania demokracie) bez posilnenia sociálnej spravodlivosti.