Ani muk

Sneh chutil ako sneh, orechy ako orechy a Vianoce ako Vianoce, a ráno som sa v pezinskom autobuse, ktorý ma viezol do práce, cítila ako s kumpánmi na výlete... smer juh... po zasnežených poliach blúdivé srnky, trieliace zajace, operatívna porada flegmatických bažantov a vietor si to rezol cez vinice, vyplašil prechladnuté prepelice, ostrovčeky vrán a nad nimi dravé letky: kane, myšiaky,... celkom dobrá spoločnosť.

16.01.2021 14:00
debata (2)

Sneh chutil ako sneh, orechy ako orechy a Vianoce ako Vianoce, a ráno som sa v pezinskom autobuse, ktorý ma viezol do práce, cítila ako s kumpánmi na výlete… smer juh… po zasnežených poliach blúdivé srnky, trieliace zajace, operatívna porada flegmatických bažantov a vietor si to rezol cez vinice, vyplašil prechladnuté prepelice, ostrovčeky vrán a nad nimi dravé letky: kane, myšiaky,… celkom dobrá spoločnosť.

Modru ani tento rok zima neobišla. Sneh porozlieval glazúry. Pravdaže, z roka na rok je ho menej, a ako ubúda, mám ho čoraz radšej. Popritom ako sa modlím za svojich, hocikedy pridám jednu, aby sa ochladilo a mrzlo a snežilo. Moja láska ku snehu však kráča a rastie cez krajinu a s krajinou, veľa z toho, ako sa naň pozerám, má svoje korene v krajine, ako všednému, zavše spustnutému chotáru požičia krídla. To záhrada, humná, modranské námestie zobúdzajú vo mne kamarátstvo so snehom, ale i s ľuďmi. Hocikedy, keď rozmýšľam, na takúto cestičku natrafím, a poteší ma, ak je zasnežená, ak na nej zasvietia zobáky sťahovavých glezgov a bažantie očká. Svetielok je však čoraz menej, a aj na kŕmidle bývalo veselšie. Stehlíky, pinky, zelienky, vrabce, sýkorky, brhlíky, glezgy a hrdličky… Akési osihotené sú tento rok.

Aspoňže padá sneh. Okamžite som šla na prechádzku. Aj z Modry, ako zo všetkých miest teraz, je trochu pusté mesto. Krupicuje vietor, ženie sneh dolu námestím, trochu sa kĺže, tak to má byť. Zájdem aj do kostola, na jeden Otčenáš a Zdravas. Dnes na Slovensku padá všade. Aj tam, kde si ho nevymodlili. Dvere sú odchýlené. Kríž spred kostola dali zreštaurovať, podobne pekne minulý rok opravili kostol zvonka. Vojdem dnu, v „žobračinci“ aj vo vnútri v kostole je však tma. Tá ma vyľaká a zaskočí, nevidno večné svetlo, oltár ani lavice. Vtedy si uvedomím, že sklenená výplň dverí je obohnaná čiernym igelitom ako v rozprávkach čiernym súknom. Začnem sa modliť. Igelit šuchoce a zvnútra kostola sa ozývajú zvláštne zvuky: cinkanie, šuchot, hrmot, ako keby sa niekto balil a strácal veci, sťahuje sa a má naponáhlo, ako keby sa z kostola sťahoval Boh… Nesústredene sa domodlím a vybieham na zasneženú ulicu.

Rada by som niekoho stretla, na ulici však nikoho niet. Nechodia autá ani autobusy. Svet je stíšený, Modra ani muk. Odrazu začujem spievať na námestí vtáky. Vzduch je čistý a rezký. Ako dlho som ich takto na námestí nepočula! Zvon zaodŕha, špecialita modranského zvonu, rozzvoní sa Anjel Pána. Bežím domov. Vo dvore zjem na raňajky snehovú guľu, vyplaším troch ustráchaných vrabcov na kŕmidle. Natŕčam uši, spomeniem si, ako hrdlička popolavá hocikedy nebojácne špacíruje po dvore, aj ako som dcére, keď bola malá, nahrávala vtáky a potom som jej prekladala z vtáčej reči čosi, kým spala, vtáčky hovorili.

Vraveli mi, Skácela by si „dali říct“: … a znovu je tu loňský rok, koníčku počkej zmírni krok, a koho na cestu se ptát, koníčku zústaň chvilku stát, alespoň o slepičí krok, (v takových topíme se dálkách), jak prázdná kúže zaječí, loňský rok visí na hambálkách.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba