A tu príde k inaugurácii amerického prezidenta a v priamom prenose pred Kapitolom zaznie báseň prednesená jej mladučkou autorkou a nesie sa vzduchom ako dobrá zvesť, ako dobre namierený šíp, čo trafil.
Spomenula som si na to, ako som sa svojho času v Pittsburghu tešila do autobusov medzimestskej dopravy, lebo v nich boli vylepené básne, celoštátna súťaž v poézii, ako som našla báseň hocikde v kampuse Carneggie Mellon univerzity, na jeden deň v týždni, ktorý deti amerických škôl trávia v knižnici namiesto vyučovania!
Vo Veľkej Británii a v USA je ešte stále dosť čitateliek a čitateľov. Hocikde vo svete je totiž poézia súčasťou verejného i politického života! V Británii majú od 17. storočia čestný post poetu laureáta, ktorého na odporúčanie premiéra vymenúva panovníčka (dnes je ním Simon Armitage, ktorý v roku 2019 vystriedal Carol Ann Duffy, zatiaľ jedinú ženu, ktorej sa tejto cti dostalo). V USA je zas tradícia, že počas uvedenia prezidenta do úradu zaznie báseň! Tradíciu začal John F. Kennedy v roku 1961 básňou Roberta Frosta The Gift Outright), pokračoval Bill Clinton (1993: Maya Angelou a 1997: Miller Williams), Barack Obama (2009: Elizabeth Alexander a 2013: Richard Blanco) a Joe Biden oslovil zatiaľ najmladšiu poetku, len 22-ročnú Amandu Gorman, ktorá predniesla báseň The Hill We Climb, voľne Kopec, na ktorý sa štveráme…
Hocikde vo svete stavajú novú knižnicu a nemudrujú o tom, či to má význam a aký, v Ottawe napríklad debatujú o tom, ako zosúladiť strechu novej knižnice s riekou, aby zapadla do okolitého prostredia.
„Ukáž Slovákovi knižku, dá on ti!“ povedal svojho času Jonáš Záborský. Predstavujem si inauguráciu do prezidentského úradu, kde by sa neriešili šaty, ale zaznela by báseň. Predstavujem si električku, v ktorej by namiesto reklám boli nalepené básne, alebo si predstavte, že by v niektorom slovenskom meste pribudla nová knižnica.
Kopec, na ktorý sa štveráme my, je iný, dnes, keď sa vo svete debatuje o potrebe priviesť deti k literatúre a naučiť ich znovu čítať, si ministerstvo kultúry na Slovensku dá do svojho programu obnovy vetu o „reforme rozdrobenosti knižničnej siete“, ktorá znamená, že sa uvažuje o rušení pobočiek a počtu knižníc. My knihovníčky sme skoro omdleli, keď sa naše zástupkyne stretli s pani ministerkou, ktorá sa po tom, čo jej vysvetlili dôležitosť knižníc ako komunitných centier, ktoré komunikujú s učiteľmi a rodičmi a učia ich, ako a čo čítať, opýtala, či sa to dnes ešte robí, lebo ona už deťom nečíta!
Poézia a vôbec literatúra by mi chýbala ako magnézium, vitamín D, C a zinok, ako šaty a topánky, ako jedlo či soľ, na nedostatok poézie v živote svet, aj ten náš, zomrie a nebude!