Človek odjakživa akceptuje, že sa svet mení a zmena je život. Racionálne sme zmierení s tým, že nové vzniká na troskách starého. Zatiaľ čo však nemáme problém akceptovať straty, ktoré utrpeli generácie pred nami, naše straty vnímame pomaly ako koniec sveta. To, čo strácali staršie generácie, pritom boli životné istoty, zatiaľ čo mladšie generácie dnes strácajú bonusy, veci z pohľadu starých nesamozrejmé, nahraditeľné alebo rovno zbytočné.
Objektívne dnes spoločne strácame predovšetkým slobodu pohybu. Od opatrení proti šíreniu nákazy sa odvíja strata lietania, strata shoppingu alebo nemožnosť vysedávania po baroch, čo je tiež špecifická forma slobodného pohybu. Zatvorené hranice potom evokujú časy studenej vojny, ideologicky rozdeleného sveta. Bez ohľadu na epidemiologické dôvody je to symbolicky návrat do štátneho dirigizmu, keď je jednotlivec nedobrovoľne, hoci vo vlastnom záujme, podriadený celku.
Stratu slobodného pohybu čiastočne kompenzuje pokrok v informačných technológiách, predovšetkým on-line komunikácia, vďaka ktorej sme virtuálne spolu. Platíme za to ale daň vo forme historicky bezprecedentnej straty súkromia. Naša komunikácia a všetok náš pohyb na internete je monitorovaný, analyzovaný, dáta o nás sú predmetom biznisu. V ňom sme potenciálnymi zákazníkmi firiem, ktoré sa nám snažia čosi predať. Od toho je však iba krok k politickému dozoru, keď umelá inteligencia vyhodnotí našu lojalitu k režimu.
Aby som nezabudol, všimol som si, že sa stratili fajčiari. Štatisticky ich je údajne stále veľa, ale fyzicky som žiadneho už mnoho mesiacov nevidel. Ešte sa pozeráme na filmy, v ktorých všetci herci hrajú od začiatku do konca s cigaretou v ruke. Pamätám sa ešte, ako sa fajčilo v električke, vo vlaku i v lietadle. Nefajčiar bol biela vrana. Ako je možné, že sa z fajčiara sa stal prenasledovaný deviant? Kto prišiel na to, že fajčenie nie je iba nezdravé, ale že je i trápne? Kam sa stratil pôžitok z cigaretky a ako sa stalo, že vôňa tabaku získala na verejnosti štatút zápachu či smradu?
Mám jediné vysvetlenie. Človek uveril, že to, na čo sa zomiera, je cigareta. Dnes vieme, že sa zomiera na covid a podľa toho, čo nám hovoria vedci o jeho mutáciách a mutáciách mutácií, stratíme viac, než si dnes vieme priznať.
Keby sme čisto hypoteticky stratili všetko, čo máme, potom to, čo by zostalo, sme my. Ľudstvo ako zabielený pôvodný obraz, ktorý treba nanovo namaľovať. Stali by sme sa pre seba výzvou, ktorá nie je márna. Generáciám, ktoré prídu po nás, nič nezabráni obzerať sa cez plece. Z minulosti si môžu osvojiť to lepšie. Jednotlivosti, ktoré budú pasovať do nového obrazu. Dobré slová, ktoré zložia do peknej vety. Straty a nálezy sú dvojčatá, ktoré tu boli dávno pred nami a zostanú, i keď my už tu nebudeme.