Zlyhávanie verejnej moci však takúto situáciu vyhrocuje. Koniec koncov, štátu priznávame legitimitu regulovať naše životy výmenou za to, že nám pomáha riešiť problémy, ktoré sú nad naše individuálne sily. Zaistiť poriadok a spravodlivosť. Zabezpečiť férovosť. Garantovať služby vo verejnom záujme. Ak túto dôveru štátna moc sklame, stráca legitimitu. Bez dôvery sa dá poslušnosť vynucovať iba represiou. Tá je menej efektívna a ešte viac nahlodáva legitimitu.
Slovensko v kríze spôsobenej pandémiou zlyháva. Hlavným dôvodom však nie sú ľudia či mimoriadne vysoká neochota obmedziť krátkodobé osobné pohodlie v mene dlhodobého verejného záujmu. Kotleba s rúškom na pol žrde je obrazom extrému, nie bežného Slovenska. Zlyhávame predovšetkým preto, že zlyháva manažment krízy. A vo svojej rastúcej nemohúcnosti obviňuje z neúspechu všetkých okolo.
Slovensko nebolo na takúto krízu pripravené. Nie v triviálnom zmysle „nikto to predsa nečakal“ (hoci mohol a mal). Na podobnú zaťažkávaciu skúšku sme nemali pripravenú infraštruktúru, služby ani administratívne kapacity. Mohli by sme argumentovať rokmi trvajúcim rozkladom štátu, zavŕšeným vládami Smeru (obraz prázdnych skladov štátnych hmotných rezerv a zlatých tehličiek v trezore ich šéfa je dobrou metaforou). Lenže aj hra „kartou Fico“ má svoje limity.
Desať mesiacov je dosť dlhá doba na posúdenie schopností Matovičovho kabinetu riadiť štát. V niektorých oblastiach sa veci hýbu správnym smerom (napríklad spravodlivosť, zahraničná politika). No v tej najdôležitejšej – zvládnutí pandémie a s ňou súvisiacej hospodárskej krízy – zlyháva.
Nedokážeme efektívne testovať (a je druhoradé, či „Sulík nenakúpil“, „Krajčí neposlal špecifikáciu“, alebo „Matovič nikoho nepočúva“), nemocniciam a zdravotníkom nik nepomohol pripraviť sa na nápor chorých a ako ukazuje problém nenakúpených injekčných striekačiek, zakopávame už aj v rozbiehajúcej sa vakcinácii.
Školy (rozumej učitelia, žiaci a ich rodičia) dnes nie sú na on-line vyučovanie pripravení o nič lepšie, ako minulú jar. Ak sú, najmä vďaka svojpomoci. Prenášanie zodpovednosti na iných – samosprávy, školy, podniky, ľudí – sa zdá byť hlavným pracovným nástrojom vlády v boji s pandémiou. Podobne je to so zodpovednosťou za zhoršujúcu sa situáciu. Môžu za ňu reptajúci starostovia, nedisciplinovaní občania.
Samozrejme, túto krízu nezvládneme bez zodpovednosti a osobných obmedzení. Ťažko sa ich však môže dovolávať vláda, ktorá dôveru vyčerpáva papalášskymi prešľapmi a zlyhaniami.