V knižnici zavše nedopijem kávu, národa a národa, všetko sa to mrví v knihách, sápe sa za dobrodružstvom, chniape rukami aj nohami, túži po poznaní, všetci chcú recitovať, prózu aj poéziu, skáčem ako lúčny koník cez pult, lúcham vodu a hľadám recitovačky na Šalianskeho Maťka a Hviezdoslavov Kubín…
Tento rok bola naša knižnica otvorená desať dní. Otvorená ako otvorená. Medzi vstupnými dverami na detskom aj dospelom oddelení stolík, na stolíku plexisklová priehradka, dezinfekčný prostriedok, a za priehradkou my tety knihovníčky.
„Konečne ste otvorili!“ zvítali sa s nami naši stáli čitatelia a takmer si padneme do náručia, nebyť hygienických opatrení.
„Celý večer sme s deťmi vyberali na internete knižky," hovorí mamička s deťmi.
Naša Katka sedí pri počítači a každú chvíľu nám oznamuje novú objednávku. Keď o tomto nevšednom spôsobe požičiavania kníh píše na web, smejeme sa: „Po chodbách sa šúpu rýchle kroky a ozýva sa mrmlanie mantry knihovníčok. Každá má tú svoju. Jedna si šomre: „Ki.., Kin…, Kip…, Kipling! Mám!“ Iná si ide svoje: „Tu tá kniha má byť, prečo tu nie je? … a, aha, tu je!“.
Stolíky sa o chvíľu prehýbajú a my prikladáme ďalší. Neskôr sa knihy kopia aj na stoličkách.
Stále beháme s objednávkami a hľadáme knihy.
S niektorými čitateľmi je ťažko. Niečo zamilované, nejaké vraždy, niečo o lodiach či malom dinosauríkovi sú „legitímne“ objednávky, s ktorými si vždy nejako poradíme. Horšie je to so žltou knižkou o dedkovi, ale bolo v nej aj jedno dievčatko, názov ani autora čitateľka nevie. (Odchádza s Ohňostrojom pre deduška). Iní sú takí naradovaní, že zabudnú napísať, pre koho vlastne objednávka má byť. Ďalší si zabudnú potvrdenie o testovaní alebo mávajú občianskym, že sú seniori a im potvrdenie netreba, chcú si čítať.
Do roboty chodíme s kastrólmi a obedármi v termotaškách, cez obed na striedačku hlceme polievky.
Ozvali sa nám učiteľky z miestnych škôl, či by predsa len nemohli prísť do oddelenia a pomrviť sa v knihách, povyberať si…
Najlepšie je u nás na detskom. Opäť stretávame „starých“ kamarátov, ktorí sa k nám ešte pred rokom chodievali hrávať. Všetci narástli. Väčšinu ich poznáme po mene. Vytriešťajú na nás očiská spod rúšok a Labková patrola, príbehy o Krtkovi, Špinuške, Terke, Materovi putujú zavše rovno do náručia…
„Niektoré objednávky pripomínajú recept: 2× vláčik Tomáš, 2× Krtko, 1× Labková patrola, Opica Škorica – ružová,“ hovorí Katka.
„Toto sú naše lockdownové zásoby,“ hovoria niektorí čitatelia.
Od pondelka knižnicu znovu zatvoria, epidemiologická krivka nevyzerá dobre. Tá druhá, čitateľská, však dobre vyzerá. Nie je to s nami také zlé, keď sa nás toľko hrnie do knižníc a keď majú deti z požičaných kníh takú radosť! Knižnice sú vlastne teraz ako také lekárne. My vám dáme knižky aj bez receptu. A keď sa vám „medicína“ minie, hádam znovu otvoríme. Receptov máme znovu plný e-mail!