Spoločnosť permanentne žije v podozrení, že dobre už bolo. V praxi politické kyvadlo už dávno neosciluje medzi pravicou a ľavicou, ale medzi blatom a kalužou.
Výborným príkladom disproporcie medzi predvolebnými nádejami a rýchlo sa dostavujúcou povolebnou skepsou je účtovanie sveta s Donaldom Trumpom. Komentátor Jan Macháček výstižne označil svoj komentár o Bidenovi a Trumpovi titulkom „Vlk v rouše beránčím a beránek v masce orangutana“. Predpovedá, že Trumpova politika sa bude s odstupom času čoraz väčšmi javiť ako rozumná a normálna, zatiaľ čo Joe Biden už dnes vyvoláva rozpaky smršťou kontroverzných exekutívnych príkazov.
Donald Trump vstúpil do histórie ako jeden z mála severoamerických prezidentov, ktorý nezačal žiadnu vojnu. Podľa Macháčka je hlavnou lekciou éry trumpismu, že i nesympatický, hrubý a neotesaný človek môže mať v politike dobré výsledky. Myslím, že k tomu treba do série poznamenať, že i sympatický, jemný a kultivovaný človek môže mať v politike výsledky katastrofálne. A že jedno ani druhé, samozrejme, neplatí iba o USA.
Nie je ťažké vysvetliť, prečo politika nefunguje. Nevysvetliteľné je, ako čosi, čo notoricky nefunguje, môže opakovane vyvolávať obrovské emócie. Či už ide o eufóriu z víťazstva, alebo o zúfalstvo z prehry, sú to kaše, ktoré sa nekonzumujú za horúca a keď vychladnú, chutia takmer rovnako. S novou politickou garnitúrou neprichádza nový svet či dokonca nový život, menia sa len akcenty. Opäť príklad z USA: Joe Biden sa vymedzuje proti pravicovému extrémizmu, zatiaľ čo Donald Trump brojil proti extrémizmu ľavicovému. V praxi je však jedno, ktorý extrémizmus politikom prekáža, ak iný terorizmus de facto tolerujú.
Keď sa povie, že volebný mechanizmus slúži na to, aby sme demokraticky oscilovali medzi blatom a kalužou, nie je to iba vizitka politikov, ktorí nedokážu generovať lepšie politické počasie, než je nečas. Je to aj diagnóza spoločnosti, ktorá je voči nečasu rezistentná, odolná. Nerezignuje na voľbu menšieho zla iba preto, že vždy nakoniec zvolíme zlo rovnaké.
Konštatovanie, že sme sa opäť dali politikom napáliť, je sebazáchovná reakcia. Svedčí o životaschopnosti spoločnosti, ktorá funguje kontinuálne v akomsi paralelnom apolitickom režime.
Je dobré si pripomínať, že politické strany nie sú zvestovateľmi večných právd a politici nie sú strážcami morálky ani arbitrami dobrého vkusu. Z podstaty je politik deviant trpiaci predstavou, že mu s politickým mandátom narástlo IQ. S tým súvisí neprimerané sebavedomie a osobovanie si zásluh za chod sveta. Politikov však potrebujeme len na to, aby nás demokraticky vodili z blata do kaluže a späť. Sami by sme to nezvládli, lebo svet, v ktorom prežívame svoje radosti a strasti, nemá so svetom politikov, chvalabohu, nič spoločné.