Práve sa pretekáme v celkom inej disciplíne, pracujeme na sebe, aby sme sa nezmagorili. Pretekáme dňami ako voda potrubím a vykonávame tú premenu – prežiť tieto krušné dni bez straty desiatky v zdraví. Chýbajú nám strýcovia a tety, príbuzní, aj náhodní známi, ktorých sme stretávali na ulici a patria nielen k miestnemu koloritu, ale do nášho sveta podobne, podobne ako my do toho ich, s niektorými sa už nikdy nestretneme, takmer niekedy zabudneme na trpezlivosť… Náš zrak sa obrátil dovnútra, a napriek radám, tuším nás na chvíľu prešla chuť pridať sa k štíhlym, veselým a bohatým tímom, ak nerátame vlastné roztopašné deti, rodičov a domáce zvieratá…
Janko Skácel má v jednej básni, že do tohto světa se už nevejdem… Veru tuším nie. V inej má, že po polích chodí Smuténka…
Pošta, potraviny, drogéria či benzínová pumpa sú spoločenským povyrazením. Ľudia vo filmoch nemajú na ústach rúška a je nám čudné, že sa nik nikoho nebojí, iní ľudia, v správach hej, unavení, narobení, a na uliciach len všelijaké tety putujú od doktora a k doktorovi, na testovanie a očkovanie, na injekcie, do lekárne. Hovoria si, čo sa im všeličo zlé stalo, že majú večer opuchnuté nohy, tračujú mestami a dedinami v pletených čiapkach, do billy a do lidla a do kauflandu, na stredisko, zo strediska, padajú im tie rúška, rosia sa im okuliare, chodia autobusmi, kričia do mobilov, že všetko o nich hneď viete, niektoré sedia netrpezlivé v čakárňach, a iné ležia v nemocniciach a všeličo ich bolí…
Takýchto tiet v umelých kožúškoch a prešívaných kabátoch je najviac, a nielen na ulici, najviac ich bývalo aj v kostole, stále sa modlia za svojich mužov, synov, dcéry, vnukov a vnučky, vyvolávajú do toho neba ako na linku dôvery, aby sa všetkým „našim“ darilo, aby boli „naši“ zdraví, nevedia skončiť. To vďaka nim sa tuším držíme, ani keď svojim volajú, nevedia skončiť, všetko ich zaujíma, všade pchajú nos, zmätkujú, často nevedia, čo stlačili, komu volajú a kto volá im, chcú sa pochváliť, aké sú šikovné a všeličo domotajú, výborne varia a vypekajú, ale nie pre seba, stále upratujú, ale nie po sebe, zavárajú, nie pre seba, stále chodia na nákupy, nie pre seba, niektoré sa v duchu stále modlia, nie za seba, sú zvedavé, nie na seba, nedôverčivé aj dôverčivé až strach, dobré duše, starajú sa o kvety, psíkov, o susedove mačičky, o dom so záhradou, plnia si svoje nekonečné povinnosti, nové a nové odpudzujúce situácie, bože, len zrazu niektorá zmizne a viac ju nestretneš, tmolia sa po uliciach ako smuténky.
Naše vaše mamy, ony svet nesú na pleciach! Vyhrávajú voľby aj vojny, aj túto vyhrajú, vždy majú pravdu a vedia, kde má svet ťažisko… Ich jediné totiž počúva aj Boh…