Krajiny EÚ s ambíciou byť súčasťou eurozóny mali pri zavedení eura plniť tzv. maastrichtské kritériá. Pri nahradení domácich mien eurom mnohé štáty neplnili najmä podmienku, aby verejný dlh nepresiahol 60 % HDP. Išlo najmä o Taliansko, Grécko a Belgicko, ktorých zadlženosť bola už vtedy viac než 100 % HDP. Finančná kríza 2009–2011 zvýšila dlh krajín ešte viac. Nasledujúce roky prinášali nádej, že štáty zo svojich dlhov jednoducho vyrastú zvyšovaním produktivity práce, z nej odvodeného hospodárskeho rastu a vymazávaním dlhov infláciou. Cestou zvyšovania daní sa politické garnitúry vyberajú vo všeobecnosti s veľkými obavami o stratu voličskej základne. Dôsledky dnešnej krízy vyvolanej pandémiou sú však horšie, ako tomu bolo pred dekádou pri finančnej kríze.
Maastrichtské kritériá sú dnes zdrapom papiera a atraktivita eura, ale aj amerického dolára, japonského jenu či britskej libry nie je povzbudivá. Enormné zadlžovanie krajín v realite naráža na mantinely dopytu po dlhopisoch. Ich vydávaním štáty získavajú peniaze na chod ekonomík sužovaných nízkym výberom DPH a poklesom výberu daní z príjmov. Pomoc vlád občanom, samosprávam a firmám sa realizuje najmä z peňazí, ktoré si štáty požičiavajú nepriamo od centrálnych bánk. Tie sú preto záchranným kolesom pred bankrotom štátov, ktorým už medzinárodné trhy neveria. Pokiaľ v roku 2014 objem dlhopisov s mínusovým úrokom vo svete predstavoval 3,2 bilióna USD, na začiatku roku 2021 to už bolo bezmála 18 biliónov USD. Za normálneho stavu žiaden investor nevloží peniaze do dlhopisov, pri ktorých dlžník vyhlasuje, že vráti menej, ako si vydaním takýchto cenných papierov požičal.
Svetové meny pod ťarchou zadlžených krajín, ktoré reprezentujú, prestávajú plniť svoje tradičné funkcie. Mnohí ekonómovia v EÚ sú presvedčení, že vzdať sa vlastnej meny a prijať euro sa dnes rovná ekonomickej samovražde. Európske firmy si to však nemyslia, pretože s eurom majú väčšiu šancu na úspešnejšie obchody alebo získavanie investorov či výhodnejšie požičiavanie kapitálu. Ešte donedávna banky svojich konzervatívnych klientov presviedčali, aby svoje úspory vložili do podielových fondov zameraných na dlhopisy bonitných krajín. To reálne v súčasnosti znamená, že peniaze klientov sa v nich znehodnotia infláciou, pretože neprinášajú žiaden úrok.
Česká národná banka ako jedna z mála v EÚ sa pre tento rok hlási k tomu, že zvýši úrokové sadzby, keďže inflácia v krajine dosahuje už viac ako rok 3 % ročne. Sporiteľom pritom takýto úrok žiadna banka neponúka. V čase pandémie je otázne aj meranie inflácie, pretože väčšina tovarov sa pre zatvorenie obchodov nepredáva a získavanie údajov o zmenách cien je často iba odhadom.