Mýtus instantnej krásy

17.02.2021 16:00

Pamätám si na ten výjav veľmi dobre. Bergen, očarujúce nórske mesto počas júnovej bielej noci. Promenádou sa za zvukov bubnov, trubiek a píšťal pomaly sunie sprievod.

Konfety, kostýmy, spev a hluk. Pravdepodobne oslava ukončenia strednej školy. Ľudia na chodníkoch sa prajne prizerajú a radujú.

Iba pozornému stredoeurópskemu a postsocialistickému oku čosi „nehrá“. Jasné, dievčatá, mažoretky v centre davu i pozornosti. Sú mladučké, seversky urastené a nohaté, niet pochýb. Na slovenské pomery a očakávania však na prvý pohľad iné. Akoby väčšie o dve konfekčné veľkosti. Sporo, maškarne odeté, tu s neskrývanou celulitídou na stehnách, tam s nafúknutým bruškom či bujným dekoltom XXL.

Pochodujú odušu, zabávajú seba i ostatných, sebaisté a hrdé, neotrasiteľne si vedomé vlastnej krásy. Diktát jedinej všeobecnej normy, nielen pokiaľ ide o telesné miery a predpísaný pôvab, na severe prosto nemá šancu.

Ak kdekoľvek na svete, najčastejšie pri mori, zbadáte oslnivo krásne a zároveň nepochopiteľne neisté dievča, ktoré si nie z ostychu, ale z pochýb o vlastnej dokonalosti jednostaj kontroluje plavky, pózy, siluetu… môžete sa staviť, že je to Slovenka. Ideálna výška, váha, pevnosť, proporcie. Akoby nám niekto záväzne naordinoval povinnosť dostáť za každých okolností na sto percent nárokom beauty priemyslu a sociálnych sietí. A predstavám jeho viac či menej príčetných otrokov a agresívnych otrokýň, ktoré nikdy nemajú dosť. Ešte viac, viac a pŕrŕr, tu zase menej alebo radšej nič!

Kto to takto vymyslel, určil, vnútil, prosím vás?! V mene čoho a odkedy ?! Ak by sme čo len na chvíľku chceli uveriť mýtu jedinej a všeobecne platnej normy krásy, museli by sme rezignovať na rozmanitosť, mnohorakosť, chuť, vôňu a človečinu ľudských bytostí. Vylúčili by sme Sophiu Lorenovú, Julianne Mooreovú či Monicu Bellucciovú z filmových plátien a mužských snov? Príliš plné, príliš výrazné, príliš svoje? Dobrý vtip, nie?! Odpustime si vlastnú nedokonalosť aj osobitosť, nehanbime sa za fascináciu kýmkoľvek, kto nie je práve „in“.

Tentoraz nábrežie v Marseille. Žena, určite miestna, už podľa bežného nákupu v slamennom košíku. Stepilá a sošná, s bezchybnou olivovou pleťou a hrivou neskrotných strieborných kaderí. Nesie sa ako na móle, nonšalantne, so vztýčenou hlavou. Odetá vo fascinujúcej kombinácii tyrkysových a oranžových vzdušných látok, s hŕbou cinkajúcich strieborných, predpokladám vlastných autorských šperkov.

Nedám ruku do ohňa za to, že krása v estetickom význame slova paušálne nemá dátum spotreby. V prípade dámy z Marseille bol vek vskutku iba nepodstatné číslo. Ulica patrila v tej chvíli jej. Neboli sme s kamarátkou jediné, ktoré sa nemohli prestať dívať.

Bola nádherná, žiarivá, neprehliadnuteľná. V našich podmienkach by možno spôsobila kolaps dopravy a verím, že by sa našiel niekto, kto by nástojil na privolaní polície alebo záchranárov v mene zachovania verejného poriadku. Práve preto si na ňu spomeniem vždy, keď si prečítam prázdny názor s ambíciou určovať limity pre všetkých. Merci, madame.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#ženská krása #diktát módy #diktát krásy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku