Špeciálnu cirkevnú stratégiu „pôstu v pôste“ nepoznám, možno ani žiadna nie je. Z intímnej vnútornej debaty s Bohom ale viem, že sa už na naše trápenie v karanténe nemôže dívať a myslí si, že to v danej situácii s odriekaním netreba preháňať.
Všeobecná pôstne-pandemická situácia spravila askétmi ľudí, ktorí to nikdy nemali v pláne. Čo sa stalo, však zamotalo hlavu i askétom, ktorí prišli o svoju výnimočnosť. Kto sa v minulosti rád vystatoval svojou skromnosťou, predvádzal sa v tom, čo všetko mu k životu netreba, ten dnes nie je zaujímavý. Že sa bez všeličoho dá žiť, sa stalo generačnou skúsenosťou. Je to však skúsenosť, z ktorej nevyplýva, že v núdzi a provizóriu nájdeme zaľúbenie alebo že nás spraví lepšími. Pravdepodobnejšie je, že si iba budeme väčšmi vážiť to, čo sme v minulosti vnímali ako samozrejmé. Ak sa teda toho, čo sme si nevážili, ešte dožijeme.
V ére blahobytu nám pôst pomáha sústrediť sa, aby sme včas rozpoznali večné, pod povrchom hlbinu, v chaose pevný bod. Uprostred pandemickej krízy má však pôst väčší potenciál, ako je starosť o vlastnú dušu. Mám na mysli príležitosť byť tu pre druhých. Neodoprieť si aktivity, pri ktorých hrozí šírenie nákazy kvôli vlastnej bezpečnosti, teda z pudu sebazáchovy, ale strániť sa rizika zo solidarity s blížnymi, ktorým ide o život. Pôstne sa zrieknuť zábavy, aby na ňu nikto nezomrel, je čosi, čo za normálnej situácie nemáme príležitosť podstúpiť. Je to teda exkluzívna pôstna výzva.
Pôst nikdy nebol pre každého. Z pohľadu ateistu ide o náboženský výmysel, ktorý, pravda, mohol mať akúsi racionálnu historickú príčinu, ale aj nemusel. Predovšetkým však je v každom človeku menší či väčší egoista, ktorý v sebaobmedzovaní nevidí nič užitočné či rozumné. Túžba žiť patrí jednoducho k životu a pôst je metafyzickou výnimkou z pravidla. A pôst v pôste?
Prieskumy verejnej mienky údajne naznačujú, že s pokračujúcimi karanténnymi reštrikciami v spoločnosti slabne solidarita, čoraz viac ľudí myslí iba na seba. Ísť si za svojím cez mŕtvoly nie je dnes metafora. Pre časť populácie je to životný štýl, čosi, za čo sa netreba hanbiť, čo je prirodzené. Predovšetkým mladší, menej ohrození vírusom na živote, sú presvedčení, že ísť i cez mŕtvoly (seniorov) je ich ľudské právo. Po prvotnom vlaňajšom jarnom šoku, že existuje smrť, sa verejnosť pozoruhodne rýchlo zmierila s tým, že na smrti nie je nič neprirodzené, a kto nezomrie na covid, aj tak na čosi zomrie. Na vyhrážanie sa smrťou vzniká sociálna alergia.
Presviedčať o blahodarnom účinku pôstu človeka, ktorý nadáva, že mu vláda zatvorila krčmu, je ako sypať soľ do rany. Je to ako dráždiť hada bosou nohou. Ohľaduplné je postiť sa inkognito, nenápadne. Neprovokovať postiacich sa nedobrovoľne.