Problém nastane, keď sa z rozprávania príbehov stane bullshitting. V 80. rokoch tento termín (do slovenčiny by sme to mohli preložiť ako „táranie“) použil filozof Harry Frankfurt na označenie reči, ktorej cieľom je presviedčať, bez ohľadu na pravdu. Bullshitter nie je klamár, pravdivosť svojich slov vôbec nepovažuje za dôležitú otázku. Berie ich inštrumentálne. Presvedčia: fajn. Nefungujú: hľadajme iný bullshit.
Táranie býva často sofistikovanejšie ako obyčajné klamstvo. Využíva grafy, šermuje dátami, rado sa opiera o autority. Máva aj istú vnútornú logiku. Ak predsa nastane zrážka s realitou, posledným útočiskom je domnelá pluralita: ani vo vede predsa nie je žiadna pravda absolútna! Nuž, nie je. To však neznamená, že za ňu môžeme vydávať čokoľvek.
Slovenská politika nikdy netrpela nedostatkom tárania. Koniec koncov zakladateľský mýtus našej krajiny stál na grandióznom bullshite o „napĺňaní tisícročného zápasu o národné sebaurčenie“. (Čo, samozrejme, neznamená, že neexistujú dôvody pre našu štátnosť. Akurát by mali byť formulované bez zbytočných táranín.) Za tri desaťročia sa nazbierali aj ďalšie príbehy, ktorých cieľom bolo presvedčiť, bez ohľadu na pravdu. O moste medzi Východom a Západom, o tatranskom tigrovi, vláde oligarchov, ktorá garantovala „sociálne istoty“…
Nemožno sa tak čudovať, že keď sme narazili na naozaj vážny problém vyžadujúci odborný prístup, väčšia časť politikov nás zavalila novou vlnou bullshittingu. Premiér rieši pandémiu „atomofkami“ (testovanie, Sputnik V), minister si chce volať na pomoc mágiu (s odvolaním na dáta z roku 1710), časť opozície tára o „novej totalite“ rúšok, ďalšia spochybňuje očkovanie… Snaží sa vytiahnuť víťazný príbeh. Bez ohľadu na fakty.
Pandémia, v ktorej sme až po uši, vyžaduje odborné riešenia. Lenže, ako píše Michael Strevens v knihe The Knowledge Machine, vo svete vedy „víťazstvo neprichádza vďaka uhladenej rétorike, metafyzickému hĺbaniu, moralizovaniu či akémukoľvek inému druhu pekných rečí a veľkých myšlienok. Ak chcú hráči vyhrať, musia sa presadiť detailným pozorovaním“.
Inak povedané, hoci je veda fascinujúca, jej metódy sú (pre outsidera) extrémne nudné. A ako sme sa vyššie zhodli s Terrym, z dvoch príbehov väčšinou víťazí ten, ktorý viac provokuje predstavivosť. Odborník bude vo verejnej debate s bullshitterom ťahať za kratší koniec. Možno mu dá realita neskôr za pravdu. No to už je víťaz vyhlásený a cena odovzdaná (a prejedená). V boji proti pandémii si premiér zavolal (opäť) na pomoc odborníkov. Poučený minulosťou, človek musí premýšľať, či v bezradnosti kapituloval, alebo skúša ďalšie kolo bullshittingu.