Raz mi jedna babka vravela, že už na „Ščedrý večer v posteli sme sa mrvili, vedzeli sme, že nás tatenko poženú do vinohrada strihat a vytahovat ze snehu révy. Boli sme mladé dzífčence, vinohrad sme mali na hlavách, ježišku, do sňahu sme sa zabárali nekedy po pás a tahali tie fúzy zamrznuté otál… To bola hnusná robota! Dobre, že už nemrzne!”
Kedysi sa postrihaná réva nechávala na kopách konča alebo skraja vinohradov. A naša mama, keď ešte s otcom bývali na kopci nad Modrou, po ceste do školy tie kopy zapaľovala, horeli jej za pätami ohníčky. Celá Modra voňala. Na lanských šupkách, po modransky treštorine, naši v Čeklísi údili k Veľkej noci mäso v udiarni.
Keď sa v zime vonku suší bielizeň, vonia nielen pracím práškom, ale aj vetrom a dymom… Na jar sa rozvonia po kvetoch.
Dnes sa už páliť nesmie. Ani veľmi labzovať po vonku. Skoro by som to až tomu vonku priala. Nech je to tam bez nás! Prednedávnom sa na sociálnej sieti ozvali modranskí vinohradníci, prosili ľudí, aby nelozili po vinohradoch na motorkách, a vôbec, po riadku sa má prechádzať gazda, nie piknikovať turisti! Okamžite sa časť Modranov ozvala, že praví Modrania sa predsa vo vinohradoch „na rádku” vedia správať, a že toto asi boli dáki nepraví. Modrania. Podobne kričia majitelia lesov, polí…
V chotári teraz začína byť riadny štabarc. Drozdy letia, v zobákoch kusy machu, ďateľ vyťukáva a vyťukáva, podchvíľou sa ktosi ozve spoza humien. Leteli divé husi. Najprv tam a potom nazad. Kto sa v tom má vyznať. Kohút z dolného "prídmescá” sa o pol tretej rozkričí, pobudí všetky modranské kohúty. Lanské hniezda zarastú lístím, zmenia sa „priezory”. Zrazu bude vidno všetko inak, časť sveta zacloní zelená.
Toto je dobrý čas. Všelikto vylieza zo zeme, štráduje po stromoch a stavia dom, hĺbi jamu, znáša zľava doprava a sprava doľava a hore a dolu, dolu a hore, krížom-krážom, a to je ešte len začiatok. Naše vrabce z tŕnia do druhého tŕnia, s krikom, ale iným ako cez zimu. Hoci tento rok znovu nesnežilo. Len trochu, akoby nás ktosi chcel oklamať, že nič sa nedeje, no deje sa a na svete je smutno.
Všetkého je akosi menej. Vrabcov v kríkoch, snehu, vtákov na kŕmidlách, včiel, aj tie sa, chudery, prebrali a teraz lietajú uzimené, vinohradov v chotári, stromov, hniezd, husí, údeného, ohníčkov, radosti, hviezd na oblohe, podbeľu aj čemerice. Z krajiny sa vytráca život, všimla som si to v zime vo svojej záhrade. Kedysi bol na kŕmidle štabarc, že až no, bili sa medzi sebou stehlíky s červienkami a vrabcami, prilietali glezgy, sýkorky koňadry, belasé, drozdy čierne aj trskotavé, hocikedy si hocikde vykračovala pipíška. Veď tu boli ešte pred rokom. Zostali mi slnečnicové semienka a v kŕmidle som našla myš.
Svet, ako si ho pamätám, už nie je. Toto je jeho torzo, živá spomienka, ktorá sa možno môže rozhorieť, ako keď iskra rozžiari a zohreje studenú pahrebu. O chvíľu začne voňať divoký cesnak. Ja naň nepôjdem. Nemám rada hromadné podujatia.