Spôsob jej obstarania bol z politického hľadiska neprijateľný, z epidemického pochybný a z komunikačného zbabraný. Na detaily rozuzlenia si ešte počkáme, no základné línie už poznáme. Štvorkoalícia ide ďalej, premiér, naopak, nikam nejde.
Minister zdravotníctva to neustál. Je to však podstatné? Ak bude nástupca/nástupkyňa tancovať na Matovičovu pesničku rovnako ochotne ako minister Krajčí, nič sa nemení. Ak bude chcieť počúvať zdravý rozum, v koalícii sa otvorí ďalšia vojnová línia. Zdravotníctvo, kľúčový rezort pre boj s pandémiou, bude paralyzované premiérovými vnuknutiami alebo konfliktom s ním.
Dobrú partiu zahral Boris Kollár. Najväčší plameň krízy udusil týždenným oddychovým časom. Potom si veľmi starostlivo a pravdepodobne správne vypočítal, že lepší politický kšeft urobí, ak premiéra podrží. Koniec koncov, popri Igorovi Matovičovi môže pôsobiť ako jeden z menších problémov. Možno sa tiež čoskoro dozvieme, za akú cenu vyveksloval podporu.
Konflikty budú vrieť pod povrchom, skôr či neskôr opäť vyplávajú. Nateraz sa však koalícia vracia do štandardného režimu zákopovej vojny. Výsledkom drámy – prebiehajúcej v čase stovky obetí pandémie denne a rozhodovania o využití miliárd eur z európskeho rozpočtu – je len vizuálny bullshit (od divadielka na košickom letisku, po tryznu za ministra Krajčího) a niekoľko nechutných facebookových výmen.
Vyzerá to, že sme chytení v obrej repríze stanfordského väzenského experimentu. Denná zmena odišla. Chvalabohu, ich veľkopanských manierov, rozkrádania a ochromovania spravodlivosti bolo viac než dosť. Nastúpila nočná zmena. No ukazuje sa, že v každej partii dozorcov sa nájde pár hraničných osobností, ochotných skúšať, koľko ešte vydržíme. Nadávky (je naozaj taký rozdiel medzi „protislovenskými prostitútkami“, „múdrosráčmi“ a „idiotmi“?), urážky, citové vydieranie, vyhľadávanie fiktívnych nepriateľov… Repertoár patologických politických prejavov sa utešene rozrastá.
Igor Matovič, samozrejme, nie je Robertom Ficom. Ten druhý mal na rozklad štátu a vlastnej morálnej integrity desať rokov (plus dva) a jeho majstrovstvo nemožno dobehnúť za rok. No Matovič má nesporný talent a vďaka Robertovi Ficovi bude mať viac času ho rozvinúť.
To nás privádza k ďalšiemu paradoxu krízy-nekrízy: Matovič by mal Ficovi od vďačnosti ruky bozkávať. Vďaka nemu sa dostal k moci (od happeningov pred Bonaparte po kabaret v Cannes), teraz vďaka nemu pri moci ostal. Riziko návratu ficovcov (v ktoromkoľvek vtelení) je stále väčšie ako riziko zotrvania matovičovcov.
Aspoň zatiaľ. Politické teátro bude pokračovať, príčetnejšia časť ministrov sa bude v podmienkach zákopovej vojny pokúšať presadiť aspoň niečo z programu. Každú chvíľu sa možno bude účtovať. Ozaj, tá Počiatkova vila už je majetkom Slovenskej republiky?