Za bývalého režimu sa zmýšľanie spoliehajúce sa len na seba a najbližších a odmietajúce kolektívne angažovanie označovalo za maloroľnícku mentalitu. Bol to však základ odolnosti a prežitia mnohých. Aj preto sme verili, že spoločnosť sa po páde režimu úspešne rozbehne. Po páde režimu sa už nehovorilo o maloroľníctve, lež o individuálnej zodpovednosti. Stal sa z nej ospevovaný princíp a skratka nárokov jednotlivca voči štátu. Jeho rubom bola slepota k dôležitosti rozdeľovania spoločenských zdrojov, k organizácii a obsahu dostupných služieb. Teda k spoločenskej infraštruktúre, ktorá umožňuje, aby individuálne schopnosti a úsilia neboli zmarené.
Obhajcovia pomoci najslabším často argumentujú obrazom spoločnosti ako reťaze, ktorá je taká pevná ako jej najslabšie ohnivko. Maloroľníckym zmýšľaním taký obraz nepohne. A ak áno, tak vedie k mienke, že stačí slabé články odstrániť a reťaz bude opäť pevná. Toto praktické riešenie podporuje aj vo veľkej politike – pritaká politikom, ktorí sľubujú tvrdú ruku voči tým, ktorí do spoločného neprispievajú.
Pandémia ukázala, že osamelé riešenia nestačia. O zdravie možno prísť pre organizačné nedostatky a podfinancovanie služieb. Na televízne obrazovky priniesla tému drastických nerovností vo vzdelávaní a v životných podmienkach detí, ktoré ich oberajú o talenty a budúcnosť.
Pandemická lekcia je v Pláne obnovy a odolnosti zreteľná. Plán v jednotlivých komponentoch ukazuje bez príkras a ideologického balastu stav vecí. Riešenia v komponente Inkluzívne vzdelávanie konečne smerujú k najväčším boľačkám nášho stratifikovaného vzdelávania, v ktorom stráca šance nemalá časť detí.
Nepochybujem, že v medzirezortnom pripomienkovom konaní sa aj k tomuto komponentu vynoria pripomienky. O tom, že navrhované programy prinášajú zriaďovateľom škôl neúnosnú záťaž, že finančná náročnosť nie je správne odhadnutá a že pozície pre školské zdravotné sestry nedokážeme obsadiť. A že na inklúziu sa už vyčerpali milióny – a výsledok nikde.
Zostáva dúfať, že pandémia dala lekciu aj pripomienkujúcim a snaha využiť európske zdroje na zásadný obrat v inkluzívnom vzdelávaní nenarazí na maloroľnícku mentalitu. Pandémia nás síce nenaučila vidieť seba ako súčasť jednej reťaze aj s tými najchudobnejšími. Mohla však prebudiť uvažovanie o nás ako súčasti reťaze, ktorá nás spája s deťmi, vnukmi a pravnukmi. A tým aj starosť o ich zdravý a bezpečný život. Vedomie reťaze v čase vie pritakať zelenej ekonomike, investíciám do zdravia, aj keď to naše sa tým nezlepší. A tiež investíciám do zásadného zlepšenia vzdelávania všetkých detí. Cítime, že nám záleží, aby naši potomkovia žili v spoločnosti, ktorá v strachu neobvíja príbytky chudobných červeno-bielymi páskami, a stará sa o talenty všetkých.