Nikoho neprekvapí, že zacielené je predovšetkým na politických aktérov reprezentujúcich moc, ergo nekompetentnosť, zlé rozhodnutia, mizernú komunikáciu, podceňovanie vlastných voličov a voličiek a pohŕdanie nimi. Zosobňujú zároveň ľudské sklamanie z absencie skvelých riešení, inteligentnej kooperácie a predpokladanej výnimočnosti. Môžeme sa pýtať, aký podiel má na našich očakávaniach (nielen v uplynulých dvanástich mesiacoch, ale doslova „vždy a odznovu“) neutíchajúca sebazáchovná nádej; aký, naopak, plazivé, bytostné zúfalstvo.
Nech si vyberieme tú či onú alternatívu, môžeme si všimnúť, ako sa zameriavame a triafame na najcitlivejšie miesto tých, ktorí v našich očiach zlyhali. Spomínanú všeobecnú „nasrdenosť“, personifikujú vybraní politici a špeciálne ich duša. Áno duša – mentálna výbava, duševné zdravie, psychická spôsobilosť. Korektné nálepky sú rôzne, nekorektné ešte rozmanitejšie, menovať ich azda netreba…
Kríza celosvetového rozsahu pochopiteľne vyvoláva aj vysokú mieru stresu a rozsiahlu psychologickú tieseň. Smútok, úzkosť a depresia významne vplývajú na životy ľudí. Duševné zdravie je takpovediac jadrom našej ľudskosti, stavom pohody, v ktorom sme schopní úspešne sa vyrovnávať so záťažou, uvedomovať si vlastný potenciál aj osobnú perspektívu, fungovať produktívne a rodinne, komunitne i spoločensky súčinne. Duševné zdravie „dostáva zabrať“ špeciálne počas pandémie. Napokon, vplývajú naň mnohé negatívne faktory: ohrozenie, izolácia, obmedzenie pohybu, neistota, strach z budúcnosti, strata blízkych či zmena podmienok a situácie v domácnostiach a na pracoviskách…
Globálne a konkrétne národné štatistiky stavu duševného zdravia však boli alarmujúce už pred pandémiou. Bez zveličenia možno konštatovať, že práve oblasť duševného zdravia bola jednou z najzanedbávanejších, najprehliadanejších a najviac relativizovaných až banalizovaných.
Celospoločenskú podporu, ochranu a starostlivosť o duševné zdravie rovnako ako rešpektovanie psychosociálnych hľadísk a dosahov je však nevyhnutné zahrnúť do reakcií na COVID-19. Zvyšujú individuálnu aj skupinovú schopnosť ľudí zvládať problémy, zmierňujú utrpenie a môžu urýchliť regeneráciu a zotavenie jednotlivcov i spoločenstiev.
Aj preto ostáva dôležité, aby vlády a ich predstavitelia za každých okolností komunikovali spôsobom, ktorý emočnú a psychosociálnu pohodu podporuje. Nekonzistentný, nejednoznačný, útočný a agresívny diskurz sa ako bumerang vracia k tým, ktorí ho vypustili. A vie zasiahnuť, pošpiniť a zraniť kohokoľvek, nech už bol zámer známy či len tušený.