Francúzsko zaviedlo 35-hodinový pracovný týždeň začiatkom storočia. Skrátenie práce na štyri dni naznačovala minulý rok v januári fínska premiérka. Diskutuje o ňom aj progresívna novozélandská predsedníčka vlády.
Praktické experimenty sa uskutočnili na úrovni firiem, od japonskej pobočky Microsoftu cez Unilever na Novom Zélande, menšie firmy v mnohých krajinách sveta či samospráv. Španielsko sa však nateraz dostalo najďalej: vláda schválila návrh ľavicovej progresívnej strany Más País na spustenie rozsiahlejšieho testu. Detaily ešte nie sú známe, zúčastniť by sa však na ňom malo približne tristo firiem s niekoľko tisíc zamestnancami.
Ak Španielsko testovanie spustí (hovorí sa o jeseni), experiment môže odpovedať na viaceré argumenty vznášané odporcami skracovania pracovného času: od vplyvu na efektivitu po uplatniteľnosť v rôznych odvetviach.
Ešte pred storočím a pol nebol desať- a viachodinový pracovný čas žiadnou výnimkou. Jednou z prvých západných krajín, ktorá uzákonila osemhodinovú prácu, bolo práve Španielsko v roku 1919. Spúšťačom bol 44-dňový štrajk robotníkov v Barcelone. Dvojdňový víkend zavádzal medzi prvými na firemnej úrovni Henry Ford v 20. rokoch minulého storočia. Pracovné soboty sa však vo vyspelom svete úplne vytratili až pred niečo viac ako polstoročím. Neexistuje žiadne absolútne pravidlo, podľa ktorého by sme mali pracovať minimálne osem hodín denne, päť dní v týždni.
Pre štvordňový týždeň existujú silné environmentálne dôvody. V situácii, keď veľká časť ľudí do práce dochádza, prinesie deň voľna navyše zníženie emisií. Skúsenosti z Francúzska tiež ukazujú, že ľudia využívajú dodatočný voľný čas menej environmentálne škodlivým spôsobom.
Experimenty s kratším pracovným časom tiež naznačujú, že neznížil množstvo vykonanej práce. Ľudia pracovali efektívnejšie, zvýšila sa produktivita. Kritici tvrdia, že tento efekt sa môže prejaviť len v sektoroch s kreatívnou a flexibilnou prácou. Zložitejšie je to pri výrobnej linke, kde tempo nediktuje zamestnanec, alebo v službách, kde sú možnosti „rýchlejšieho dokončenia“ práce obmedzené (zdravotníctvo, školstvo, stravovanie a pod.)
Ak v takýchto prípadoch môže narásť produktivita – vďaka menšej chybovosti či menej častej práceneschopnosti (aj to experimenty naznačujú). Zároveň je však možné, že pre zabezpečenie prevádzky či výroby bude potrebných viac zamestnancov.
V časom zintenzívňujúcej sa automatizácii vo výrobe a rastúcej potreby kvalitných služieb (predovšetkým verejných) by to nemal byť problém. Má to však niekoľko podmienok. Dodatočné zisky z vyššej produktivity by mali byť spravodlivo rozdelené medzi prácu a kapitál. Súkromné služby sa musia vedieť oprieť o dostatočný kúpyschopný dopyt. A verejné o verejné rozpočty, ktoré nestrácajú peniaze v dôsledku daňových únikov a agresívneho daňového plánovania.