Nie na každého dopadá pandémia rovnako. Bohatí sa môžu izolovať na vlastných ostrovoch alebo vo vilách so záhradami, zaplatiť si lepšiu zdravotnú starostlivosť alebo si vybaviť prednostné očkovanie. Aj ekonomické dosahy sa netýkajú rovnako majiteľov veľkých firiem a ich zamestnancov, ktorí závisia od každej výplaty. Ešte horšie pandémia dopadla na zamestnancov v iných krajinách. Globalizácia v tejto forme je dvojitá výhoda pre firmy: zamestnancom v iných krajinách stačí zaplatiť za tú istú prácu oveľa menej peňazí a zamestnancov v „drahých“ krajinách možno ľahko strašiť, nech si nepýtajú viac, lebo firma sa kedykoľvek môže odsťahovať, aj keď v skutočnosti sa sťahovať nechce.
Súčasťou výhody vyrábať v rozvojových krajinách nie je len to, že korporácie zaplatia menej za mzdy. Drvivá väčšina svetoznámych spoločností si dáva šiť výrobky v krajinách ako Bangladéš, Srí Lanka či Vietnam. Tamojší zamestnanci nepracujú priamo pre textilné „značky“, sú to zamestnanci lokálnych dodávateľov. „Značky“ si len objednajú u dodávateľa počet vyrobených kusov na faktúru. Tým pádom nezodpovedajú za pracovné podmienky u dodávateľa, za mzdy, za nič. Dodávatelia, teda firmy a továrne v rozvojových krajinách, sa dlhodobo sťažujú, že textilky si u nich objednávajú za takmer likvidačné ceny.
A o cenách za zákazku v skutočnosti rozhodujú len a len bohaté „značky“. Dvadsať najznámejších spoločností v odevnom a obuvníckom priemysle kontroluje takmer 97 percent trhu. Medzi nimi samozrejme aj také, ktoré poznáme z našich nákupných centier. Nejde o žiadnych chudákov, ročne zarobia miliardy čistého zisku. A ako sa na tejto situácii podpísala pandémia? Samozrejme, najhorším možným spôsobom. Keďže „značky“ si objednávajú výrobu u dodávateľov na faktúru, keď prišla pandémia, kontrakty jednoducho nevyplatili a zrušili, aj keď bol tovar už vyrobený. V zmluvách si totiž dali podpísať klauzulu, podľa ktorej v prípade „vyššej moci“, teda nepredvídateľnej situácie, na ktorú nikto nemohol mať vplyv, ako je napríklad pandémia, môžu kontrakty zrušiť a dodávateľov nevyplatiť. Jasné, v istej miere sa to deje aj u nás. Aj v najznámejšom škandále, keď v jedna veľká stavebná firma, nevyplatila faktúry živnostníkom, sa musela aspoň oficiálne tváriť, že ide do konkurzu a reštrukturalizácie.
Dodávatelia z tretích krajín pre zrušené kontrakty skrachovali alebo nevyplatili zamestnankyne, lebo nemali z čoho. Mnohé zamestnankyne sa museli uskromniť. Buď vynechali jedno jedlo za deň, alebo nemali na výdavky pre dieťa do školy. Vo viacerých krajinách preto vypukli štrajky a demonštrácie, niekde dokonca tvrdo zasahovala polícia. Ľudia písali svetoznámym spoločnostiam na sociálnych sieťach, aby férovo vyplatili za ušité oblečenie. Niektoré sa podarilo dotlačiť k tomu, že sa zaviazali, že tak urobia, iné radšej mažú komentáre pod príspevkami. V takejto situácii, keď firma nevyplatila veriteľov a tisícky ľudí sú bez príjmu, by rozhodne nemalo byť legálne vyplácať akcionárov a dividendy a už vôbec nie manažérske bonusy.