Originálnejšia je druhá časť zákona: firmy budú musieť zamestnancom zverejniť algoritmy, ktoré ovplyvňujú ich pracovné podmienky, odmenu či iné benefity. Je to dôležitý krok. V „klasickej“ firme sú výsledkom vyjednávania medzi zamestnávateľom a zamestnancami, vyplývajú zo štandardných podmienok alebo o nich rozhoduje vedenie.
Digitálne platformy takúto subjektívnosť zdanlivo odstraňujú. Výšku odmeny, práva či iné benefity zamestnanca určuje „nestranný“ algoritmus podľa množstva vybavených zákaziek, rýchlosti práce, hodnotenia zákazníkov a podobne. Objektívnosť systému je však len zdanlivá. O nastavení rozhoduje zamestnávateľ: ktoré dáta sú zaznamenané, ako sú spracované a akým spôsobom sa to premietne do odmeny a pracovných podmienok zamestnanca.
Ľudia pracujúci pre platformu nemajú v tomto procese žiaden vplyv. A často o ňom majú len málo informácií. Preto je kľúčová transparentnosť, ktorú nariadi španielsky zákon. Algoritmy, teda spôsob rozhodovania o odmene a pracovných podmienkach, budú známe, a tým sa môžu stať témou vyjednávania medzi zamestnávateľmi a zamestnancami.
Digitálne technológie umožňujú efektívnejší zber a spracovanie dát o zamestnancoch aj v iných sektoroch priemyslu a služieb. Požiadavka na „transparentnosť algoritmov“ preto môže byť legitímna a dôležitá aj mimo digitálnych platforiem.
Spôsob zberu, spracovania a použitia dát je zásadne dôležitý aj v inej oblasti. Jedným zo základov podnikateľského modelu veľkých digitálnych firiem je schopnosť využívať dáta produkované ich užívateľmi. Stojí na tom ich obrovský obchodný úspech: Google a Facebook dokážu získať 60 percent globálnych príjmov z reklamy (mimo Číny), ďalších šesť percent dostane Amazon. Túto svoju dominanciu dokážu využívať aj na ovládanie iných segmentov digitálneho trhu. Vďaka dátam o užívateľoch predávajú svoje služby a tovary efektívnejšie, vytláčajú konkurenciu.
Má to viacero negatívnych dôsledkov. Jedným z nich je, že oligopolizácia digitálnych trhov brzdí inovácie. Ďalším problémom je, že tieto firmy obchodujú s dátami, medzi ktoré môžu patriť aj citlivé osobné údaje, bez relevantného vplyvu či kontroly tvorcov týchto dát.
Sprísňovanie legislatívy na ochranu osobných údajov či zákazy zhromažďovania dát (o spore medzi Nemeckom a firmou Facebook bude rozhodovať Európsky súdny dvor) situáciu riešia iba čiastočne. Je nereálne očakávať, že sa tieto firmy úplne vzdajú zhromažďovania údajov o užívateľoch. Navyše, tieto dáta – anonymizované, s kontrolovaným použitím – môžu byť využívané aj vo verejnom záujme.
Aj v tomto prípade je riešením maximálna transparentnosť a kontrola. Povinnosť firiem transparentne informovať o type zbieraných dát, ich spracovaní a využití. A verejná kontrola ako prevencia pred zneužitím dát a monopolizáciou trhu.