Je priskoro upokojiť sa, prineskoro s akou-takou úľavou odovzdať sa horko-ťažko tlejúcej nádeji na nové začiatky, druhé šance, metamorfózy či katarzie. Vnímať infláciu účelových premostení, pripomienok volebných pôdorysov a najnovšie dokonca šachových rošád. Ohlasovaný návrat do stavu spred niekoľkých týždňov neznamená odkrytie netušených obzorov, skôr zúfalý skok alebo voľný pád priamo naspäť do epicentra krízy. Nech sa páči, vyberte si.
Čo sa zmení? Kto sa zmení? A ako, prosím?! Potrebujeme to vedieť. Márne čakáme na ľudskú i odbornú sebareflexiu, náznak prejavenej ľútosti, či nebodaj záblesk autentickej úprimnosti. Bežný politický naratív sa povážlivo priblížil k obvyklej oficiálnej rétorike sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Floskuly, frázy, klišé, zahmlievanie. Chýba už iba „Poučenie z krízového vývoja“, a vybavené, hotovo! Všade tam, kde prešibanosť supluje inteligenciu, rafinovanosť nahrádza vzdelanie a vulgárnosť vytesní noblesu, je chvíľu veselo. Niečo sa deje akoby „naozaj“, sociálne siete praskajú pod náporom neuveriteľnej kreativity s expanzívnym podmazom do neba volajúcej tuposti. Predtým nemysliteľné sa nebadane stane normou, štandardom. Nevyhnutne nasleduje agónia z prázdnoty. Už sa nám to stalo…
Nežijeme však telenovelu a nie sme ani pozvanými neplatiacimi divákmi tíško driemajúcimi v hľadisku či nekonečne trpezlivo pasívne hľadiacimi na scénu. Táto hra nie je o nás, túto hru hráme aj my za seba, našimi každodennými životmi, životnou perspektívou. Žiadne kulisy- len tvrdá realita pracovných, rodinných a osobných podmienok, možností a šancí. Kulisami je práve teraz globálna pandémia, dúfajme, že čoskoro vystriedaná inou, znesiteľnejšou výzvou. Žiť sa musí – skláňať chrbát, mlčať a podvoliť sa čomukoľvek však nesmie byť vyžadovaným nárokom kohokoľvek. Je čas vziať réžiu do vlastných rúk, vystúpiť z hľadiska na javisko, z komparzu do hlavných rolí.
Deti sa nevzdelávajú, státisíce mužov a žien nemôžu pracovať, bez istoty kompenzácie príjmov rodinám hrozí prepad do chudoby, nielen starí chorí zbytočne zomierajú, ľudia v prvej línii zarábajú almužny, kultúra a umenie chradnú…Vyhlásené núdzové stavy udelili rozsiahle výkonné právomoci s minimálnym dohľadom, bez časových obmedzení. Nestačí?
Bez pochyby – ochrana životov ľudí je aktuálne prioritou. Ochrana ľudského živobytia je však podmienkou. Núdzové opatrenia musia byť zákonné, primerané, potrebné a nediskriminačné, a len na nevyhnutný čas.
Keď sa zotavíme, musíme byť lepší ako predtým. To len na posilnenie… Nateraz postačí, ak politickí aktéri prejdú od slov k činom.