Teraz mrzne. Jar si vraj vzala dovolenku. Tá sa má údajne skončiť v noci na sobotu, keď má u nás teplota klesnúť osem stupňov pod nulu! Rozum mi hovorí, že tento rok máme zabudnúť na marhule, lebo i stromy naleteli meteorológom a vypučali priskoro. Pretože ale nádej zomiera posledná a neraz sa ukázalo, že príroda je mocná, bočím pohľadom od tých stromov, aby som na ne neprivolal zbytočnú pozornosť. V iracionálnej viere, že čo vytesním z hlavy, to sa nestane.
Rovnako sa usilujem nepozerať smerom k Ukrajine. Nie som sám, komu sa nechce evidovať očividné prípravy na vojnu. Všeobecné mediálne odvracanie pohľadu od hromadiacich sa ukrajinských, ruských, ale i amerických či britských vojakov okolo Donbasu a Krymu „kazí“ iba zopár nezávislých webov. Z dostupných informácií o pohyboch techniky, prísune zbraní, ale i z výrokov politikov a generálov sa zdá, že ku konfliktu už chýba iba iskra v podobe nejakej provokácie.
O vojne sa tvrdieva, že nie je riešením. Je to pravda z pohľadu mŕtvych, zmrzačených a pozostalých. Z pohľadu politikov ale riešením nie je hlavne prímerie, ktorým trpia väčšmi než porážkou. A na Ukrajine je to s prímerím beznádejné. Kyjev sa nikdy nezmieri so stratou Krymu a Donbasu, a Rusi z Donbasu už preliali príliš veľa vlastnej krvi, aby z nich ešte mohli byť Ukrajinci. Pokiaľ ide o pravdu, tá, ako vieme, vo vojne vždy umiera prvá. A tak sa hodnotenie ukrajinskej tragédie líši iba podľa toho, či ju komentuje expert, ktorý nenávidí Rusov, alebo expert, ktorému sú odporní fašisti.
V tomto konflikte, o ktorom miestni s trpkosťou hovoria ako o vojne Američanov s Rusmi do posledného Ukrajinca, už chýba iba prijať Ukrajinu do NATO a pod zámienkou oslobodenia Donbasu vtiahnuť Európu do konfliktu s Ruskom. Taký je, zdá sa, plán po návrate demokratov do Bieleho domu.
A pretože vojna dobre funguje pri odvracaní pozornosti od domácich problémov, ide z tých ukrajinských prstov na spúšti strach, že sa tentoraz nemusí len tradične strašiť. Situáciu, keď si „jar spravila dovolenku“ a omrzli rozkvitnuté ovocné stromy, som už zažil neraz. Nie vždy nakoniec omrzlo všetko, a boli i roky, keď sa nakoniec čosi napodiv urodilo. Podobne sa ani vojny, ktoré boli na spadnutie, neraz nestali. V poslednej chvíli niekto dostal rozum alebo strach. Do vojny, ktorú nemožno vyhrať, sa púšťajú iba zúfalci alebo fanatici.
V ostatných dekádach sa ale vedú vojny, ktoré víťaza nemajú. Vojny, ktorých zmyslom nie je čosi vybojovať, ale iba čosi za trest rozvrátiť a vyprázdniť pri tom muničné sklady, aby fabriky na zbrane nemuseli prepúšťať. Vojna je biznis a Ukrajinci majú smolu na oligarchov, ktorí na vojne vedia dobre zarobiť. Všetci od toho odvraciame pohľad, ale ktovie, či to ľuďom, čo sú v hľadáčiku diel, rakiet a bojových dronov, pomôže.