Príbeh o „dôvodnom podozrení“, že munícia, ktorá údajne mala zabíjať v Donbase či v Sýrii, nevybuchla v Česku predčasne sama od seba, je stále príbehom o dôvodnom podozrení. A tak to i zostane, pretože sľub premiéra, že informácie tajných služieb odtajní, aby si mohli občania spraviť vlastný názor, zostal nesplnený. Práve preto, aby si občania nemohli spraviť vlastný názor.
Je to teda tajný príbeh o tajných, s ktorým prišli tajní. Nejaký čas ho budú držať pri mediálnom živote spriaznení novinári, vynášajúci na pokračovanie na svetlo tajné detaily. Ale bude to pravdepodobne iba mediálne živorenie v susedstve silnejších, aktuálnejších príbehov. Napríklad výbušnej „story“ o futbalovej Superlige.
Európska reakcia na česko-ruský incident je vlažná. Spojenci ho vzali na vedomie, ale nezdá sa, že by sa im táto zámienka na konfrontáciu s Ruskom hodila. Keď bude treba, vymyslia si príbeh vlastný, pravdepodobnejší. Načasovanie diplomatického výbuchu dáva lokálny zmysel ako akcia českých proameričanov proti Sputniku a dostavbe atómovej elektrárne v Dukovanoch Rosatomom. Ako rozbuška vojny však fungovať nebude. Európe na rozdiel od Washingtonu vojny netreba. Ako medicína na cyklicky sa vracajúcu krízu z nadvýroby tentoraz úplne stačí covid.
Až budúcnosť ukáže, či dôsledkom zmrazenia česko-ruských vzťahov bude rezignácia na politiku „všetkých azimutov“, alebo či sa, naopak, potvrdí stará pravda, že najrozumnejšou politikou je nemať večných priateľov ani večných nepriateľov, ale pragmaticky sledovať vlastné záujmy. Okaté kopírovanie amerických záujmov dnes nie je v Európe príliš sexy. A pri vyháňaní diplomatov platí, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.
V češtine chýba rešpektovaný ekvivalent k slovenskému prísloviu „načo voš kašle, keď nemá pľúc“. Tendencia operovať abstraktnými hodnotami, odvolávať sa na princípy a privlastňovať si jedinú pravdu logicky vyvoláva odpor. To v situácii, keď je veľká časť verejnosti alergická na médiá hlavného prúdu a keď zatiaľ nefunguje cenzúra nezávislého internetu, znemožňuje informačný monopol a kontrolu verejnej mienky.
Od chvíle, keď premiér tlmočil občanom príbeh z druhej ruky s tým, že predáva, ako kúpil od tajných, žije si už ten príbeh vlastným životom. Pitvú ho i ľudia, ktorí majú vlastnú hlavu. Kladú nepríjemné otázky. Všímajú si, že politici nemajú rovnaké noty, že príbeh za pochodu korigujú, miernia alebo zlepšujú v obave, že sa nakoniec sami stanú jeho obeťou. Namiesto debaty, čo sa stalo, ktorú sotva možno viesť, keďže je to tajné, sa mimo hlavného prúdu ľudia pýtajú, čo sa tým príbehom sleduje.
Úprimné od politikov by bolo: „Nevieme, to sa musíte opýtať tajných. Je to ich príbeh a ich politická agenda. My sme len poštári.“