Diera vo verejných financiách, ktorú návrh vyhĺbi, má byť zasypaná zvyšovaním daní zo spotreby. Možno drobným, ale vytrvalým a každodenným ukrajovaním z prostriedkov na živobytie.
Do debaty o tomto zámere sa zamiešalo pár vyčítavých hlasov na margo jeho spravodlivosti. Hanblivo, pretože už sa nepatrí otvorene zavrhovať podporu detí, hoci aj cudzích. Nie sme v stredoveku, keď sa dedilo spoločenské a triedne zaradenie, a zotrvanie dieťaťa v biede, do ktorej sa narodilo, sa pokladalo za súladné s božím poriadkom. Zmierili sme sa s tým, že povinnosťou spoločnosti je urobiť kroky v prospech vyrovnávania šancí detí. Túto myšlienku vieme hlásať a papierovo rozvíjať. No v momente, keď je reč o prerozdeľovaní zdrojov, sa ako pijavica prisaje na naše úvahy požiadavka, že zdroje si musí každý zaslúžiť, inak to bude nespravodlivé. A namiesto detí vidíme ich rodičov a nepáči sa nám, že by sme im uľahčili v povinnostiach a že by sa nemuseli snažiť a namáhať tak, ako sme to robili my pre naše deti.
Už mnoho pekných zámerov mávajúcich zástavou solidarity a ľudskej dôstojnosti uviazlo v pasci. Dostalo nás do nej sústavné vykladanie spravodlivosti ako rovnováhy medzi dal a dostal. V tejto pasci je solidarita možná len voči tým, ktorí si to zaslúžia. Byť ľudskou bytosťou je málo. Treba mať za sebou zásluhy: roky neprerušovanej práce a platenia odvodov. Z tejto pasce sa sotva dostaneme, ak sa budeme sústavne zaklínať rečami o motivácii a tvrdošijne odhliadať od faktu, že možnosti pre motiváciu, odhodlanie a vytrvalosť v hľadaní práce nie sú, a desaťročia neboli, v našej krajine rovnaké.
Ignorovanie podmienok zoslabuje vôľu politikov myslieť na ľudí, ktorí v uplynulých tridsiatich rokoch boli určitý čas bez práce alebo dreli za nízku mzdu. Poberatelia minimálneho dôchodku cítia krivdu. Cez spotrebu budú financovať šance novej generácie, no sami veľa šancí nemali.
Nie je to len o chýbajúcej historickej pamäti. Minimálne dôchodky sú zmrazené aj pre podozrievanie živnostníkov. Pre predpoklad, že valorizácia minimálneho dôchodku podľa výšky priemernej mzdy by podporila ich špekulatívne správanie pri platení odvodov. Platili by vraj menej, pretože by sa spoliehali na garantovaný minimálny dôchodok. A to aj keď jeho výška má veľmi ďaleko od garancie dôstojného života.
Nedôvera politikov k obyvateľom tejto krajiny zasahuje takmer do každého zákona upravujúceho sociálne bezpečie ľudí. Nepoznáme inštitút zmiernenia tvrdosti zákona, nepoznáme úľavy z dôvodu ochrany dôstojnosti človeka. Aj keď si naoko vážime šediny, seniori doplácajú na to, že podozrievanie ľudí z podvodov, zo zneužívania, straty motivácie a z vozenia sa načierno je takpovediac pilierom slovenského sociálneho štátu.