Nikto už nevyzýva ku statočnosti, cti, k vlastenectvu, šetrnosti, mieru. Po prvý raz v dejinách má sebectvo cestu úplne voľnú a žiadny kazateľ nehrozí sebcovi a karieristovi ukazovákom“.
Súčasne platí, že ľudstvo nikdy nebolo také technicky vyspelé, ako je dnes. Lenže namiesto toho, aby globálna civilizácia drsného človeka kultivovala, dostáva vinou sebcov a karieristov civilizácia čoraz drsnejšie črty. Dobre to vidno na prístupe k oponentom. Oponent sa stal nepriateľom, ktorému sa už nepreukazuje rešpekt. Panuje dokonca očividná neochota vidieť v nepriateľovi človeka. Ľudstvo akoby sa vracalo k mentalite amerických kolonizátorov, ktorí sa držali hesla „dobrý Indián, mŕtvy Indián“, či k mentalite barbarov, ktorí nezvykli brať porazených nepriateľov do zajatia a radšej ich preventívne pobili.
Atmosféru dnešného prístupu k oponentom dobre vystihuje výrok diplomata a českého vládneho zmocnenca pre energetickú bezpečnosť Václava Bartušku, ktorý konflikt „západných“ Ukrajincov s Ukrajincami „východnými“ v máji 2015 lakonicky opísal takto: „Ak sa im postavíte rýchlo čelom, ako to urobili napríklad v Odese, kde ich prosto upálili, alebo v Dnepropetrovsku, kde ich prosto zabili a zahrabali pri ceste, tak máte pokoj. Keď to neurobíte, máte vojnu. To je celé.“
Predstava, že veľkému zlu možno predísť zlom „malým“, sa neopiera o princípy právneho štátu. Je to predstava vychádzajúca z vlády práva silnejšieho, keď silný slabším pohŕda a jeho pohnútky a názory ignoruje. Meč na oponentov je však dvojsečný. Keď sa likvidácia oponentov stane normou, vlády sa naučia „rýchlo stavať oponentom čelom“, a pod zámienkou, že predchádzajú vojne, ochránia spoločnosť likvidáciou radikálnej opozície pred rizikom demokratickej debaty a pred slobodnou voľbou. Výsledkom bude bludný kruh, v ktorom ide o to, kto koho prv upáli alebo zabije a zahrabe pri ceste.
Spoločnosť môže stratiť tenký civilizačný náter veľmi rýchlo. Stačí, že elity akceptujú právo silnejšieho a asistujú rekvalifikácii názorových oponentov na nepriateľské živly. Čo je nové? To, že v úlohe diktátorov dnes neraz identifikujeme bezohľadné, ziskuchtivé a sebecké nadnárodné korporácie, ktorým politické elity slúžia ako biele kone alebo ako užitoční idioti.
Klasický diktátorský režim už nie je mysliteľný bez toho, že by bol vazalom niektorej veľmoci. Zotrvačne si myslíme, že likvidáciu oponentov má na svedomí dvojaký meter, keď podľa potreby zamieňame vlastenectvo za separatizmus, vizionárstvo za revizionizmus, obetavých partizánov za zákerných teroristov, človeka pevnej viery za náboženského fanatika a tak ďalej.
Lenže ten dvojaký meter patrí minulosti, v ktorej oponentúra dávala zmysel vďaka existencii morálnych a mravných kánonov. Bez nich je dvojaký meter zbytočný luxus. Je to horšie, ako to vyzerá.